Kostol Navštívenia Panny Márie

V spise Cleridiocesis Nitriensis sa udáva, že v obci sa nachádza fara a v rokoch 1332-1337 sa v registri vyberačov pápežských desiatkov píše, že farár z Považskej Bystrice zaplatil 17 grošov, čím sa predpokladá, že išlo o väčšiu faru, keďže sa zvyčajne platievalo 6 grošov za faru.
Roku 1804 sa prelomila klenba v sakristii a na stene sa objavil nápis písaný gotickým písmom „…urobil požehnanie farár … roku 1409…“. Dá sa predpokladať, že už predtým sa tu nachádzal drevený kostolík.

EXTERIÉR

Pôvodný kostol bol postavený v neskorogotickom slohu koncom 14. storočia. Neskôr prešiel renesančnou aj barokovou úpravou. Bol opatrený jednou vežou a zasvätený tajomstvu Návštevy Panny Márie a jedného času aj sv. Alžbete. Vedľa kostola ležal cintorín, na ktorom sa pochovávalo do roku 1785. V tomto roku sa začalo pochovávať na novom cintoríne na dnešnej ulici Jánskej. Cintorín bol úplne zrušený po prestavbe kostola roku 1941.

Pred kostolom stála Kaplnka Svätého kríža, ktorú dal postaviť roku 1741 Pavol Balassa, a ktorú môžeme často vídať na starých fotografiách. Obsahovala starobylé súsošie ukrižovania, ktoré bolo neskôr presunuté pod novú vežu kostola a potom do kostola, na pozadí s maľbou mesta Jeruzalem. Neďaleko tejto kaplnky bola roku 1820 postavená na mramorovom podstavci socha Panny Márie. Ešte pred touto sochou sa na námestí nachádzala aj socha svätého Júdu Tadeáša.

Športový areál

Starý športový štadión bol postavený v druhej polovici 30. rokov a cez 2. svetovú vojnu. Po vojne sa ešte nejaký čas zveľaďoval a skrášľoval, nedokázal však stačiť masovému rozvoju športu v Považskej Bystrici, ktorý bol spojený s rozširovaním mesta a rýchlym rastom obyvateľstva. Pretože sa nemal kam rozširovať, 7. novembra 1958 bol položený základný kameň nového všešportového štadióna.

Zo starých objektov ostali ešte nejaký čas slúžiť kúpalisko, ktoré navyše prešlo v roku 1978 rekonštrukciou, a kolkáreň. Časom sa však už nemal kde rozširovať, preto bol 7. novembra 1958 položený základný kameň nového všešportového štadióna.

Kaštieľ Orlové

V roku 1612 sa rozhodol uhorský šľachtic a pán hradu Bystrica Žigmund Balassa na miernom svahu v obci Orlové postaviť kúriu. Bola to prízemná budova s uzavretým arkádovým nádvorím, v ktorom boli vstavané drevené hospodárske budovy a s vežou nad hlavným vchodom. Fragmenty pôvodnej renesančnej budovy na prízemí s valenými a pruskými klenbami, postavenými Žigmundom Balassom sa zachovali až do súčasnosti, najmä v zadnej časti objektu.

Štyri roky po postavení, v roku 1616, táto kúria vyhorela a bola značne poškodená. O jej obnovu sa pokúsil Žigmundov syn Ondrej Balassa. Nedovolili mu to však vtedajšie politické pomery v Uhorsku.

Dolný rokokový kaštieľ

Kaštieľ postavený pravdepodobne v polovici 17. storočia v rokokovom slohu je mladší z kaštieľov v Podhradí. Prvým majiteľom, o ktorom hovorí kronika mesta Považská Bystrica bol rod Balassovcov. Niektoré zdroje uvádzajú ako dátum výstavby roky 1750 – 1775, no kaštieľ sa nachádza už aj na rytine z poslednej tretiny 17. storočia.

Letisko Orlové

Letisko Orlové bolo situované severne od mesta Považská Bystrica približne 400-500 metrov od koryta rieky Váh čo malo aj za následok, že bolo niekoľkokrát zatopené.

Severná hranica letiska sa tiahla okolo pohoria Hôrka (471 m. n. m.) a rovnobežne s prašnou nespevnenou cestou z obce Orlové do obce Považské Podhradie. Rozloha letiska bola približne 400 x 600 metrov, ležalo cca. 280 metrov nad úrovňou mora a na severe a východe hraničilo s poliami. Hranica bola vymedzená drevenými kolíkmi bielej a červenej farby rozostúpenými v rovnomerných intervaloch. Na juhozápadnej strane stáli dva provizórne drevené hangáre s plechovou strechou a nápisom „Považská Bystrica – Letisko Orlové“. Vedľa hangáru stál stožiar s veterným rukávom.

Letisko nemalo žiadne dráhy a lietadlá pristávali na tráve.

Kaštieľ Burg

Pomenovanie kaštieľa nie je oficiálne, vzniklo pravdepodobne na základe jeho neskoršej výstavby ako kaštieľa sv. Burga, prípadne to môže byť odvodené od nemeckého slova Burg, čo znamená hrad, keďže sa kaštieľ nachádza pod hradom. Bol dostavaný roku 1631 podľa kamennej dosky nad vstupom Šimonom Balassom a jeho manželkou Magdalénou. Pred koncom 17. storočia bola na nádvorí postavená fara a škola. V priebehu 18. storočia bol prestavaný a opatrený záhradným terasovitým schodišťom, prechodiacim do parku.

Orlovský most

Mosty sú od dávnych čias symbolom kultúrneho a technologického pokroku daného regiónu. Odzrkadľujú v sebe úspechy hospodárstva, no nemalou mierou tiež dotvárajú spoločenské, kultúrne a životné prostredie, ktoré nás obklopuje. Svoju úlohu zohrávajú aj vo vojnách, keď sa stavajú, bránia alebo ničia za účelom vojenského ťaženia. Je teda zrejmé, že mosty majú nielen svoju podobu a funkciu, ale aj históriu. Aj orlovský most v Považskej Bystrici má svoju históriu, hlavne keď si uvedomíme, že už viac ako polstoročie slúži svojmu účelu.

Bolo to ešte za čias Rakúsko-Uhorska, keď 1. novembra 1883 spustila Rakúsko-uhorská štátna železničná spoločnosť novú železničnú trať na úseku Zlatovce – Žilina. V ohyboch Váhu pri Nimnici a Dolnom Milochove križovali rieku dva veľké železné priehradové mosty na podporných pilieroch. Boli to prvé mosty v považskobystrickom okrese určené iba pre vlaky. Pohyb chodcov bol na nich zakázaný, avšak toto nariadenie sa neveľmi dodržovalo. Spojenie s druhým brehom zabezpečovali v niekoľkých úsekoch Váhu kompy, no počas nepriaznivého počasia nepremávali. Práve vtedy si ľudia skracovali prechod na druhý breh po týchto železničných mostoch, čo malo za následok niekoľko tragických nehôd.

Kompy na Váhu

V časoch, keď ešte neboli cez rieku Váh v okolitých obciach vybudované mosty, zabezpečovali prepravu cez rieku kompy. Boli to kompy Milochov, Orlové a Považské Podhradie. Prevádzka kômp bola nákladná, preto sa za prevoz platilo prievozné. To sa v časoch povodní zvyšovalo.

KOMPA ORLOVÉ

Kompa Orlové bola najstaršou kompou a v prevádzke bola na orlovskom veľkostatku. Postavená bola zamestnancami Jozefa Lorda, ktorý dal v Orlovom postaviť pílu na parný pohon. Bol taktiež majiteľom pozemkov pod orlovským veľkostatkom, ktorú získal od rodiny Balašovcov v druhej polovici 19. storočia.

Považské strojárne

Považská Bystrica bola na začiatku 20. storočia malou chudobnou dedinkou, ktorá sa ničím nelíšila od okolitých obcí. Hlavnou náplňou obce bolo poľnohospodárstvo. Až po povýšení na veľkú obec roku 1914 sa začali meniť veci k lepšiemu.

Viditeľná zmena nastala, keď v roku 1929 prenikli na povrch informácie, že do Považskej Bystrice sa majú sťahovať muničné a kovodelné závody firmy Roth z Bratislavy.

Pamätník Milana Rastislava Štefánika

Myšlienka postaviť v Považskej Bystrici pomník generála Milana Rastislava Štefánika sa zrodila v 30. rokoch 20. storočia. Túto správu sa dozvedel akademický sochár Vojtech P. Ihriský, ktorý kontaktoval vtedajšieho okresného náčelníka a ponúkol mu pomoc pri koncipovaní tohto veľkolepého diela. V apríli roku 1935 potom predstavoval svoj návrh, ktorý bol prijatý.

Socha mala vyrásť v parku M. R. Štefánika vedľa rovnomenného mosta.

Kaplnka svätej Heleny

Začiatok stavebných prác kaplnky sv. Heleny sa datuje do roku 1728. Kaplnku dal ku cti k svätej Helene postaviť gróf Peter Szapáry mladší, vtedajší vlastník hradu a rokokového kaštieľa v Považskom Podhradí, na vŕšku zvanom Helena, presne oproti hradu vo výške 391 m. n. m..

Kaplnka je obklopená starými lipami, z ktorých najstaršia má okolo 270 rokov. Kaplnku posvätil miestny farár Martin Velessy. Za kaplnkou stála malá drevená stavba kde žili pustovníci z rádu anachoretov, ktorí žili z milodarov.

Na sviatok svätej Heleny 18. augusta sa konali bohoslužby s procesiou, na ktorých sa zúčastňovali obyvatelia z celého mesta a okolia. Ďalšie slávnostné bohoslužby bývali každoročne 3. mája na sviatok Nájdenia svätého Kríža svätou Helenou a na sviatok Povýšenia svätého Kríža ako pamiatka trvalého utíšenia cholery.

Bryndziareň

Dnes budova knižnice. Pôvodne to však bola rodinná vila rodiny Milchovcov s bryndziarňou, z ktorej okien ste mohli vidieť na synagógu. Tento rok (2017) má už 117 rokov.

9.10.1941 bola bryndziareň zlikvidovaná a v tom istom roku od 3.1.1941 prízemie vily obsadil Daňový úrad. Neskôr v 50-tych rokoch v budove vily sídlil Finančný úrad a v súčasnosti patrí vila Trenčianskemu samosprávnemu kraju Považská knižnica v Považskej Bystrici je v budove vily rodiny Milchovcov od roku 1977. Je jedinou Národnou nehnuteľnou kultúrnou pamiatkou v meste Považská Bystrica z kategórie rodinné vily. Za NNKP bola vyhlásená 19. januára 2000.Použitá architektúra – secesia, ktorá je charakteristická pre koniec 19. storočia a začiatok 20. storočia, predovšetkým s využitím ornamentálnych prvkov.

Kostol Navštívenia Panny Márie

Kalvária je situovaná na strmom kopci vo východnej časti mesta Považská Bystrica a východne od jeho hlavnej zástavby. Jej kompozíciu tvorilo charakteristických 12 malých murovaných zastavení, kamenné súsošie Kalvárie s trojicou ukrižovaných a smútiacimi postavami Panny Márie, Jána Evanjelistu a Márie Magdalény a vo vrchole malé jednolodie s polkruhovým uzáverom – Kaplnka sv. Márie Magdalény.

Krajinné prostredie kalvárie pôvodne dotváral len zatrávnený kopec a po stranách ju lemovali pásy vysokých stromov. Kalvária vznikala postupne, pričom v rámci prvej stavebnej etapy medzi rokmi 1805 – 1806 vznikla vrcholová kaplnka sv. Márie Magdalény v klasicistickom štýle a súsošie s ukrižovanými. Jednotlivé drobné kaplnky zastavení vznikali až v ďalšej etape medzi rokmi 1815 – 1882. Duchovným v meste bol v tom čase farár Jozef Bobossék (Bobošík).

Hrad Bystrica

Hrad stojí na bradle vo výške 497 m.n.m. Počiatky osídlenia hradného kopca siahajú podľa archeologických nálezov do obdobia púchovskej kultúry. Na hradnom vrchu bola tiež nájdená keltská minca. V staršej literatúre sa uvádza nedoložený vznik hradu 1128. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1316, kde sa spomína ako castrum Bestruche, v držbe Matúša Čáka Trenčianskeho. Po Moháčskej bitke v roku 1526 bol hrad centrom lúpežných výbojov Jána a Rafaela Podmanických. Po ich smrti sa dostal do vlastníctva významného magnátskeho rodu Balašovcov, ktorým však čoskoro prestal vyhovovať a r. 1631 si na úpätí hradného kopca postavili kaštieľ Burg.

Dom kultúry

Dom kultúry, dostavaný 6. septembra 1969, bol v 70. rokoch jeden z najbohatších na Slovensku, z vnútra zdobený travertínom, kryštálovými lustrami, vitrážami zo sklárskych dielní z okolia Brna a gobelínmi od Matejku.

Staval sa v časoch, kedy na Slovensku zúrila normalizácie. Považská bola totižto veľmi bohaté mesto a vďaka strojárňam tu bola takmer 100%-ná zamestnanosť aj počas hospodárskej krízy. Až v 89, keď bola zavretá zbrojárska výroba a podnik s takmer 9 miliardovým majetkom sa stal chutným sústom pre privatizérov, začala Považská chátrať a strácať svoj status jedného z najbohatších miest na Slovensku. Otváral ho Gustáv Husák.

Obchodný dom Prior

Výstavba obchodného domu Prior v Považskej Bystrici bola oficiálne začatá 16. októbra 1970. Do prevádzky bol oficiálne spustený o tri roky neskôr v decembri 1973.

DV-2

Katolícka škola, ZŠ, ZUŠ

Pôvodne na tomto mieste stála katolícka škola, založená evanjelikmi v roku 1593. Neskôr bola násilne odobratá a daná do užívania rímskokatolíckej cirkvi. Krásna historická budova mala neskôr upravenú fasádu, ktorá pôsobila oveľa fádnejšie. Neskôr tu sídlila krátky čas aj umelecká škola.

Základná umelecká škola vznikla v školskom roku 1958/1959.V týchto miestach si roku 1962 našla konečne priestory vo vlastnej budove po zrušenej ZŠ pri farskom kostole na Hlavnom námestí. Dovtedy sa iba sťahovala po rôznych objektoch.

Nemocnica

V roku 1870 bolo v Považskej Bystrici postavené zariadenie známe ako „špitál“. Bol to izolátor nákazlivo chorých, starobinec a chudobinec. So vznikom zbrojovky roku 1929 však začal narastať počet obyvateľov a Považská sa razom zmenila z malej obce na mesto veľkého významu pre obranu vlasti. Roku 1930 mala Považská 3262 obyvateľov a v roku 1938 už 6735. To si vyžadovalo väčšie nemocničné zariadenie na adekvátnej úrovni.

Hneď po skončení 2. svetovej vojny prijal štátny výbor uznesenie o výstavbe štátnej nemocnice. Začali sa postupne zoskupovať pozemky na Lánoch neďaleko sídliska Dedovec, ktorých celková hodnota bola vtedajších 2.140.000 korún československých. Základný kameň bol položený 9. mája 1952.

Židovský cintorín

Presný dátum výstavby cintorína nie je známy. Pravdepodobne bol založený v 17. storočí. Najstarší zachovaný nápis na náhrobku pochádza z roku 1757. Pochovávať sa tu prestalo v 40-tych rokoch 20. storočia. Bolo to obdobie deportácií židovského obyvateľstva počas II. svetovej vojny.

Židovská komunita po 2. svetovej vojne mesto opustila a cintorín začal chátrať. V tých časoch bol ešte židovský cintorín pomerne husto využitý, neskôr však začali mramorové náhrobné kamene miznúť. Môžete ich nájsť napríklad na novom cintoríne. Najuhšie náhrobné kamene sú vlastne prebrúsené mramorové a žulové kamene z tohto cintorína.

Košnárov dom

Miesto výškovej budovy stál Košnárov dom, zrejme najznámejšia stavba Bernolákovej ulice. Kedysi tak sídlila aj pošta, alebo jediná herňa v Považskej Bystrici a tesne pred búraním tam vraj boli byty a obchod s potravinami, ktorý patril pánovi Malobickému.

Generáne riaditeľstvo ZVL

Roku 1965 bol založený koncern ZVL, ktorý vyrábal valivé ložiská. V centre mesta vyrástla jeho budova, ako generálne riaditeľstvo. V prízemí tejto budovy sa nachádzala reštaurácia Diamond. Konali sa tam aj rôzne oslavy a svadby. neskôr sa ZVL z Považskej Bystrice stiahlo a budova ostala napospas osudu.

Ďalší majitelia ju nijako nerekonštruovali a tá stále viac a viac chátrala. neskôr sa stala útočiskom bezdomovcov, feťákov a narkomanov. Tomu je koniec od roku 2016, kedy sa začalo pracovať na rekonštrukcii budovy.

Vzájomná roľnícka pokladnica

Budova Roľníckej vzájomnej pokladnice v Považskej Bystrici je budova postavená v roku 1938 architektom Milošom Svitavským v duchu funkcionalistickej moderny, pôvodne ako obytná budova s bankovým priestorom na prízemí (Tatrabanka). Je jednou z mála zachovaných stôp starého centra Považskej Bystrice, kde tvorila jeho nárožie. Dnes je zaznamenaná v zozname pamätihodností mesta. Je najhodnotnejšou pamiatkou modernej architektúry v Považskej Bystrici.

Tehelňa

V roku 1905 vypracovali na základe objednávky kňažnej Šarolty Hohenlohe-Majláthovej architekt Móric Schwartz z Těšína a firma Friedrich a Pfunfke z Vratislavy v Poľsku projekt na výstavbu modernej tehelne. So stavbou sa začalo v roku 1906. Tehelňa pozostávala z kotolne s parným strojom, pálenice, lisovne a sušiarne. Tesne pred prvou svetovou vojnou mali hohenloheovskú tehelňu prenajatú podnikatelia Fuchs a Graber. V roku 1911 začal so stavbou ďalšej tehelne miestny podnikateľ Jozef Kallo (Kortman 2006, 188, 189). V 20. rokoch už patrila parná tehelňa firme Grün a spol. a zamestnávala 35 robotníkov. Okrem parostrojnej tehelne tu bola ešte jedna tehelňa – Blahútova, ktorú prevádzkovala Žofia Blahútová.

Amfiteáter

Bol spustený do prevádzky v 80. rokoch. Do amafiteátru sa tlačili na predstavenia húfy ľudí, častokrát bolo beznádejne vypredané a ľudia sledovali filmy z kopca nad amfiteátrom, alebo z okolitých domov. Objekt neskôr skrachoval pre nezáujem verejnosti, tak ako sa to stalo s amfiteátrami po celom Slovensku. Od tej doby sa rozpadá. V tomto amfiteátri vystupovalo aj množstvo slovenských celebrít, medzi najväčšie patrí aj skupina Elán, ktorá tu mala koncert.

Fínska sauna

Pracujúcim Závodu Klementa Gottwalda v Považskej Bystrici, deväťnásobným držiteľom Červených zástav vlády a ministerstva, odovzdali v deň 40.výročia Veľkého októbra do užívania fínsku saunu. Toto významné sociálno-zdravotné zariadenie bude slúžiť pre posilňovanie zdravia strojárov a hutníkov. Výstavbu prvej fínskej sauny na Slovensku uskutočnili podľa projektu inž. Ladislava Kalasa nákladom štvrť milióna Kčs v rámci kolektívnej zmluvy.

Zamestnanci závodu odpracovali na stavbe 26 tisíc brigádnických hodín a dokončili ju šesť týždňov pred určeným termínom. V novom objekte sú umiestnené parný kúpeľ, telocvičňa, bazén, odpočiváreň a šatne.

Spoločenský dom

Spoločenský dom, pred ktorým dominovala krásna fontána. Tá sa nachádzala na mieste dnešného parkoviska Brojo. V spoločenskom dome bolo možné aj ubytovanie. Vo svojej doba tam boli ubytované osobnosti ako Beneš či Tiso. Mesto vtedy patrilo medzi najbohatšie na Slovensku. (Dnes tam nájdete napríklad Lekáreň u Broja alebo potraviny COOP) Vedľa spoločenského domu bolo kino Budovateľ s kapacitou 500 osôb. Bolo to druhé kino v Považskej. Priestory sa dali prenajať aj pre oslavy a iné slávnosti. Toto kino ponúkalo aj druhé poschodie.

Kúpalisko

Nové kúpalisko na Lánoch sa začalo budovať v roku 1941. V tom čase mala Bystrica dve kúpaliská, čím sa nemohlo pochváliť okrem Bratislavy žiadne iné mesto na Slovensku.

Na obrázku vidno budovy patriace ku kúpalisku. Nízka dvojposchodová bytovka stojí na svojom mieste dodnes, obklopená 13-poschodovými panelákmi. V pozadí vidno pekne kaplnku zasvätenú Sedembolestnej Panne Márii na starom cintoríne, ktorú dala postaviť pani Apolónia Jelínková, rod. Jancová. Kaplnku vysvätil považskobystrický farár Pavol Pálfi 7. decembra 1902. Pod kaplnkou sa nachádza aj krypta. Má aj biskupské povolenie na slúženie svätých omší.

Hotel Manín / Reštaurácia Váh

Jedna z mála pôvodných budov v našom meste je aj budova Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Predtým bol v tejto budove hotel Manín.

Šibeničný vŕšok

15. novembra 1944 zaistila jednotka Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy občana Papradna Benedikta Vachalíka, ktorý bol obvinený z napomáhania partizánom, viacerých lúpeží a dvoch vrážd a 18. novembra 1944 bol na rozkaz veliteľa nemeckej armády verejne obesený a jeho telo bolo ponechané na šibenici pre výstrahu 2 dni. Na tomto mieste bolo popraveného vidieť z celého mesta

Pár zaujímavostí: Občan Vachalík kolaboroval s Nemcami aj partizánmi, tak ako sa mu to práve hodilo, a aby z toho prosperoval. Nemcom však pretiekol pohár trpezlivosti. Ľudia sa na obeseného chodili dívať no fotiť ho bolo zakázané, preto je táto fotka celkom vzácna. Deti mali zakázané chodiť sa dívať na obeseného muža úplne. Pri porušení sa rozdávali dvojky zo správania. No a na záver, pri skladaní zo šibenice sa im mŕtve telo skotúľalo dolu kopcom.

Hotel Manín

Dnes na tomto mieste stojí nový Hotel Manín. Na mieste, kde prv stávala židovský synagóga, neskôr prestavaná na Obchodný dom Považan.

Hotel bol dokončený v roku 1977 a začal sa stavať prioritne kvôli 6-dňovej motocyklovej súťaži, ktorú hostilo naše mesto.

Namiesto starého Hotela Manín vznikla Reštaurácia Váh.

Bonov dom

Dom dal postaviť Štefan Holienčík, notár bývajúci v Bratislave, pochádzajúci z Horného Vadičova a spoluvlastníčkou bola jeho sestra Žofia Šimíková, rod. Holienčíková. Je to 4-bytovka, ktorá bola v tom období postavená nadčasovo. V prenájme tam väčšinou bývali ľudia, ktorých domy sa asanovali. Takto sa tam v 60. rokoch dostala bývať aj rodina Bonová.

Koncom 60. rokov Štefan Holienčík a Žofia Šimíková bytovku predali. Spodok vlastnila rodina Bonová, teraz ich dcéra Mária Brosková a poschodie syn Žofie, Anton Šimík, ktorý to neskôr predal Svoradovcom.