Považská Bystrica bola na začiatku 20. storočia malou chudobnou dedinkou, ktorá sa ničím nelíšila od okolitých obcí. Hlavnou náplňou obce bolo poľnohospodárstvo. Až po povýšení na veľkú obec roku 1914 sa začali meniť veci k lepšiemu.

Viditeľná zmena nastala, keď v roku 1929 prenikli na povrch informácie, že do Považskej Bystrice sa majú sťahovať muničné a kovodelné závody firmy Roth z Bratislavy.

Dôvody sťahovania

 

Československá republika nemala po prvej svetovej vojne najlepšie vzťahy s okolitými štátmi – Maďarskom, Rakúskom a Nemeckom. Aj z toho dôvodu prišla požiadavka na premiestnenie firmy Roth na bezpečnejšie miesto. Najvhodnejším miestom sa črtalo údolie Váhu pri Považskej Bystrici, obklopené horami. S vtedajšími možnosťami bolo takmer nemožné bombardovať takéto miesto.

V tom čase chcela budovať muničné závody aj Zbrojovka Brno. Tá však ale neskôr odkúpila 75% akcií firmy Roth a stala sa tak väčšinovým vlastníkom.

Pôvodným plánom Zbrojovky bolo presunutie firmy Roth do Trenčína a časť do Lednických Rovní a to z ekonomických dôvodov. Trenčín sa však ukázal neprijateľný kvôli slabému dopravnému prepojeniu na českú stranu. Rozhodnutie teda padlo na Považskú Bystricu a jej časť Sihoť.

Pozemky získala Zbrojovka za 8 miliónov korún. Tá bola teda aj vlastníkom, no výstavbou bola poverená firma Roth. Tá bola od roku 1929 premenovaná na Československé muničné a kovodelné závody, ľudovo nazývané „Munička“.

Sprvoti vystupovali v meste samostatne „Munička“ a pobočka Zbrojovky. Boli to síce sesterské podniky no fungovali samostatne až do roku 1935, kedy došlo k ich zlúčeniu. Symbióza podnikov bola taká ukážková, že obyvatelia Považskej Bystrice si ani neuvedomovali, že v meste pôsobia vlastne dva podniky.

Výstavba

Výstavba začala v roku 1929 prvým výkopom, ktorý sa uskutočnil 24. júna. Položenie základného kameňa prebehlo až potom a to dňa 7. júla 1929. Ten sa dodnes nachádza na ľavom rohu objektu starej správnej budovy, kde sa neskôr nachádzala valcovňa, lisovňa či zlieváreň.

V prvej fáze sa budovali najdôležitejšie hutné prevádzky ako taviareň, zlieváreň ingotov a medi, valcovňa plechov a pásov a lisovňa tyčí, rúrok, drôtov a profilov.

V roku 1930 prebehla stavba kotolne, strojárskej haly, spínacej stanice a laboratórií. Taktiež v tomto roku pribudol vodojem, čerpacia stanica, vodovod, kanalizácia a sklad materiálu. O rok neskôr bola dokončená prevádzka určená na výrobu rozbušiek a roznetiek.

Každým rokom pribúdali nové a nové objekty. Niet divu, veď do Považskej Bystrice išli 2/3 investícií celého koncernu.

Výroba bola spustená v roku 1931 a prvá začala práca vo valcovni, zlievarni a lisovni. Prvým riaditeľom považskobystrického závodu sa stal Ing. Alois Sosnar, ktorý predtým pôsobil vo firme Roth.

V roku 1937 pribudla puškáreň. V priebehu roka sa zdvihol počet zamestnancov závodu z 65 na 1000.

V 30. rokoch sa celý svet zmietal v hospodárskej kríze, ale Považskobystričania nachádzali prácu v prevádzkach, či na stavbe nových objektov. Závod aj v tomto čase sústavne zvyšoval výrobu.

V druhej polovici 30. rokov pribudli nové odvetvia, z ktorých najhlavnejšie bolo výroba obrábacích strojov, nástrojov a meradiel.

Vďaka veľkým investíciám sa stal podnik jedným z najväčších a najmodernejších zbrojárskych závodov v Európe. Napríklad v septembri 1938 bolo vyrobených 44 700 000 striel, 39 000 000 nábojníc, 42 400 000 zápaliek do nábojníc a vyexpedovaných 56 600 000 nábojov, 137 670 delostreleckých nábojov a bolo vyexpedovaných 1730 vagónov hutných výrobkov.

Závod exportoval pred vojnou do 34 štátov sveta, medzi ktorými boli napríklad Rumunsko, Čína, Juhoslávia, Perzia, Bolívia či Turecko.

Zaujímavosť:

 

Podnik vlastnil aj svoj liehovar, ktorý prebral v roku 1928 od Filipa Scheibnera. Liehovar bol súčasťou veľkostatku, ktorý Zbrojovka kúpila na zabezpečenie potravinovej sebestačnosti pre zamestnancov. Hlavné suroviny na výrobu boli zemiaky a slad. Priemerne sa tu vyrábalo viac ako 5500 hl liehu. Liehovar mal celkovo 12 objektov.

 

Zdroj:

1.) ZÁLESKÝ Boris, Bakalárska práca: Dokumentácia priemyselného dedičstva – Strojárne, Považská Bystrica, 2014, 73 s.

2.) MÁČKOVÁ Alena, Diplomová práca: Industriálne dedičstvo Považská Bystrica – minulosť a súčasnosť, 2014. – 101 s.