Začiatok stavebných prác kaplnky sv. Heleny sa datuje do roku 1728. Kaplnku dal ku cti k svätej Helene postaviť gróf Peter Szapáry mladší, vtedajší vlastník hradu a rokokového kaštieľa v Považskom Podhradí, na vŕšku zvanom Helena, presne oproti hradu vo výške 391 m. n. m..
Kaplnka je obklopená starými lipami, z ktorých najstaršia má okolo 270 rokov. Kaplnku posvätil miestny farár Martin Velessy. Za kaplnkou stála malá drevená stavba kde žili pustovníci z rádu anachoretov, ktorí žili z milodarov.
Na sviatok svätej Heleny 18. augusta sa konali bohoslužby s procesiou, na ktorých sa zúčastňovali obyvatelia z celého mesta a okolia. Ďalšie slávnostné bohoslužby bývali každoročne 3. mája na sviatok Nájdenia svätého Kríža svätou Helenou a na sviatok Povýšenia svätého Kríža ako pamiatka trvalého utíšenia cholery
Cholera v Považskej Bystrici začala v roku 1831 a za štyridsať dní si vyžiadala 175 obetí. Práve 14. september bol dňom, kedy cholera natrvalo utíchla.
Architektúra v skratke
Je to jednoloďová baroková stavba s rovným uzáverom presbytéria, za ktorým sa nachádza baroková veža.
Pôvodný interiér zdobili dva oltáre. Hlavný drevený rokokový oltár so stĺpovou architektúrou a ústredným obrazom zasväteným svätej Helene – Cisárovnej. Bočný rokokový oltár s obrazom svätého Petra Apoštola, umiestneným pri pravej stene víťazného oblúka čelne smerom do lode, s bohatou reliéfnou výzdobou v nadstavci, s textovou kartušou donátorov a ústredným obrazom svätého Petra Apoštola. Na evanjeliovej strane lodi kaplnky pri víťaznom oblúku bola umiestnená bohato zdobená rokoková kazateľnica so sochami 4 evanjelistov a vo vrchole ozvučnej striešky so sochou Krista Vykupiteľa.
Oltáre dopĺňalo cenné rezbárske zariadenie. Famózny interiér kaplnky dopĺňali rokokové svietniky, kostolné drevené lavice a malý organ umiestnený na chóruse z polovice 18. storočia. K pôvodnému interiéru patrili aj sochy svätého Jozefa a svätého Jána Nepomuckého, pochádzajúce z druhej polovice 18. storočia.
Vo veži sa až do 1. svetovej vojny nachádzali dva zvony, ktoré boli zrekvirované spolu so zvonmi farského kostola Navštívenia Panny Márie na vojenské účely.
Kaplnka patrila v minulosti vzhľadom na jej bohato umelecky prepracovaný interiér medzi najkrajšie cirkevné stavby na Považí.
Tragické obdobie kaplnky
Za bývalého režimu po februári 1948, kedy sa začali likvidovať cirkevné objekty, nevychovaní a nenávistní vandali napriek snahám uzavrieť objekt, vždy odrazili zámky, vylomili dvere, vybili okná a písali nemravné výrazy po stenách. Devastovali všetko, čo im prišlo pod ruky- sochy, plastiky, obrazy… Vrcholom ich skazonosného pustošenia bolo zborenie jedinečného a vzácneho dreveného oltára. Od toho času toto posvätné miesto chátralo.
V roku 1977 sa v Považskej Bystrici konala známa Šesťdňová motocyklová súťaž s medzinárodnou účasťou. Trasa viedla okolo kaplnky, preto bolo vydané nariadenie z mesta, aby táto „ruina“ nekazila okolie nášho mesta a bola natrvalo odstránená. Vďaka českým a slovenským organizátorom, ktorí sa proti tomu postavili a dosiahli, že vchod do kaplnky bol zamurovaný a natretý vápnom. Na opravu vonkajšieho vzhľadu kaplnky, vrátane strechy, bol použitý náklad v sume 450 000 Kčs, čím táto ruina prežila. Netrvalo dlho po tejto akcii kedy sa kaplnka stala opäť terčom teroru, a bola spustošená, dokonca aj podpálená. V čase komunistickej moci bola uzavretá a istý čas slúžila dokonca ako sklad družstevného materiálu. Bol zákaz organizovaných púti a všetkých iných bohoslužieb v objekte.
Po roku 1989, kedy Cirkev mohla znovu slobodne rozhodovať o svojich objektoch sa situácia značne zmenila. Dňa 22.4.1991 sa začalo so záchrannými prácami a celkovou rekonštrukciou kaplnky, ktorej výsledkom je súčasná podoba a ráz tejto sakrálnej stavby.
Spomienky starých Bystričanov
Marta Králiková:
“Kaplnka bola na vrchu kopca na poliach a roliach, lemovali ju asi tri 400- ročné veľké lipy a menšie stromy s krami. Keď pracovníci z družstva za starého režimu začali vyvážať ku kaplnke hnoj, tieto lipy vyhnili a vyrezali ich. Majitelia týchto pozemkov bývali pod kaplnkou v domoch asi v tých miestach, kde stoja dnešné paneláky a volalo sa to tam Ševcovské záhumnie. Každoročne sa ku kaplnke konali procesie, menšie púte z okolitých dedín Prečín, Bodiná, Domaniža, Podmanín, Moštenec… Každá dedina začínala procesiou od svojho kostola a putovala až ku kaplnke. Na začiatku každého sprievodu boli väčšinou miništranti, ktorí niesli kríž a zástavy svojej dediny spolu so zástavami svojho kostola. Takto išli ku kaplnke zo všetkých strán procesie a stretli sa v Kaplnke svätej Heleny. Procesie sa konali vždy dvakrát do roka a bolo na nich prítomných veľké množstvo ľudí z Považskej Bystrice a okolia.
Taktiež sa pri kaplnke nachádzali stánky, v ktorých sa predávali sladkosti a rôzne predmety podobne ako na jarmoku. Z rôznych miest pri kaplnke výdatne vyvierali pramene. Voda z nich bola vždy chutná, čistá ba dokonca liečivá. V týchto prameňoch žili aj mloky. Ľudia pracujúci na roliach sa tam chodievali osviežiť a napiť z týchto prameňov. Jeden prameň mal toľko vody, že pracovníci mesta z neho spravili rezervoár, z ktorého zadarmo čerpali vodu do tehelne v meste, ktorý ju celú zásoboval. Považskobystričania mali oddávna jeden zvyk spojený s tradíciou. Na Veľký piatok ešte pred východom slnka obyvatelia domov pod kaplnkou a ľudia z mesta sa chodievali kúpať a umývať do jedného prameňa. Liečivá voda z prameňa ich mala uchrániť pred chorobou po celý rok. Umývali si tvár, ruky, nohy a potom sa spoločne modlili svätý ruženec. Ľudia si túto vodu brali aj do svojich domovov, lebo okrem pitia pomáhala aj pri problémoch s očami. Voda z prameňa sa nemala prevárať, ale za studena aplikovať alebo piť. Tento zvyk sa časom vytratil a ľudia ho postupne prestali praktizovať. No aj v súčasnosti zopár „starých“ Považskobystričanov, hlavne z mesta si tento zvyk pamätá a každoročne na Veľký piatok chodievajú ku tzv. studničke pod krížom na Rozkvete, kde sa umyjú, naberú si vodu do fľašiek, zapália sviečku pri kríži a pomodlia sa. Táto voda zo studničky je jeden z pôvodných prameňov, ktoré tu v minulosti vyvierali. Je skutočnou oázou sídliska Rozkvet, najmä počas horúcich letných dní, kam sa chodia ľudia schladiť pod tôňu veľkých líp a osviežiť sa touto vodou. Ku studničke na túto vodu chodievajú ľudia nielen z Rozkvetu, ale aj zo širokého okolia po celý rok.
Pri kaplnke sa nachádzala aj hrobľa, na ktorej sa pravidelne slnili vretenice. Rástli tam aj pravé, veľké májovky, o ktorých vedelo len zopár ľudí a pravidelne tam na ne chodili. Pôda bola veľmi kvalitná, na roliach sa pestovala pohanka, obilie, zemiaky… Od kaplnky viedla pekná cesta až do Moštenca, kde ľudia chodievali na prechádzky. Vždy sa pri kaplnke zastavili, pomodlili a išli ďalej. Podlaha kaplnky boli iba veľké ploské kamene, zaujímavosťou bolo, že kaplnka nemala prakticky žiadne základy. Dvere boli masívne, hrubé a drevené. Lavice boli z bukového dreva, neohobľované, neopracované a často sa stalo, že sa človeku nejaká trieska aj zapichla do nohy. Organ bol malý, drevený. Interiér bol prenádherný. Na kazateľnicu sa išlo zozadu po úzkych schodíkoch. Oltáre boli skvostné, veľkolepé, veľmi detailne umelecky spracované, nachádzali sa v nich dokonca relikvie niektorých svätých. Bolo tam toľko anjelikov, že toľko som za celý život na jednom mieste nevidela. Steny boli namaľované na bledomodro, čo v spojení s interiérom plným anjelov a sôch svätých, pripomínalo nebeské kráľovstvo. Kaplnka bola vraj určitý čas aj evanjelická. Konali sa tam evanjelické bohoslužby za prítomnosti nejakej vysoko postavenej evanjelickej rodiny. Keď boli vysoko postavené rodiny, alebo páni evanjelici, bolo im umožnené mať svoje bohoslužby aspoň v Kaplnke svätej Heleny. No dlho toto obdobie netrvalo.
Do roku 1900 nechceli Považskobystričania v meste žiadneho evanjelika a tak boli odtiaľ vyhnaní preč a kaplnka opäť slúžila iba čisto katolíckym bohoslužbám. Ako nastal nový režim – komunizmus, komunistickí predstavitelia mesta zakázali vykonávať bohoslužby a procesie. Kaplnku uzatvorili. Mladí výrastkovia vylomili dvere kaplnky a postupne pustošili a deštruovali kaplnku. Zničili všetko; lavice, sochy, oltáre, vybili okná, všetko znesvätili… Do dverí sa síce dal nový zámok a poistili ich reťazou, ale ani to im nezabránilo a kaplnku znovu vylomili pokračujúc vo svojom zlomyseľnom pustošení. Prevrátili hlavný oltár a všetko podpálili, vrátane lavíc. Bolo to niečo otrasné, hnusné, barbarské a neľudské. Našťastie po novembri 1989, keď mohla Cirkev rozhodovať o svojich objektoch, sa začalo s generálnou obnovou kaplnky. Keby sa to nestalo a komunizmus by pokračoval, táto jedinečná monumentálna stavba by bola dozaista zbúraná a ostali by po nej iba dávne spomienky a jedna lipa…”
