Balašovci, Po stopách rodu

/

/

22
min. čítania
734 x prečítané

“Domy aj paláce
aj hrady strmiace
aj mestá sa zrútia raz,
mocenské výsady,
majetky, poklady –

všetko si to vezme čas,
ruže, čo voňali,
ľalie, fialy
budú skaze napospas.”

/ Valentín Balaša (Balassi Bálint) /

To, kde sme, prečo sme a ako sme, je určené do veľkej miery našou minulosťou. To síce nestačí pre objektívne pochopenie prítomnosti, ale je jeho dôležitou súčasťou. Šľachtické rody ovplyvňovali společenský a kultúrny vývoj krajiny. S postavením narastala aj ich majetková a z nej vyplývajúca politická moc. Na území súčasného Slovenska ich pôsobilo mnoho. Významný uhorský rod, ktorým sa budem zaoberať, zanechal zreteľné stopy svojho pôsobenia aj v Považskej Bystrici a okolí. Ide konkrétne o Balašovcov (maďarsky Balassa család).

Nasledujúci text bol výsledkom stredoškolského výskumu, ktorý bol jedným z úloh na Dejepisnej olympiáde. Predkladám ho v pôvodnej verzii s menšími praktickými úpravami.

Pôvod a najvýznamnejší predstavitelia rodu

Balašovci sa v Uhorsku mohli chváliť starobylou líniou a ich postavenie v kráľovstve bolo pevné. Ich osudy sa od  13. storočia viažu najmä s mestom Ďarmoty v Honte (v súčasnosti Balassagyarmat v Maďarsku) a s hradom Modrý Kameň (maď. Kékkő) v Novohrade (Nógrád). Ako prvý predstaviteľ sa častejšie uvádza zvolenský župan Detre, ale ako staršieho predka uvádzajú jeho otca Synka.[1] Príslušníci rodiny získavali pravidelne vysoké postavenie. Zo stredovekých predkov je najznámejší magister Donč, zvolenský župan. František pôsobil ako vysoký stoličný úradník a diplomat v službách Vladislava a Ľudovíta Jagelovcov. Jeho syn Imrich I., župan Zvolena i Hontu, bol zakladateľom vetvy, ktorá prežila viac než štyri generácie. Ján bol uhorský župný a krajinský hodnostár a najvyšší cisársky hajtman.[2]

Za najvýznamnejšieho predstaviteľa rodu sa považuje Jánov syn Valentín. Preslávil sa aj ako básnik. Zaujímavé je, že jako šľachtic písal aj po slovensky. Zúčastňoval sa protitureckých bojov. Bitka o Ostrihom v roku 1594 sa mu stala osudnou. Zomrel na následky zranenia.

Pramene uvádzajú rôzne dobové vyobrazenia erbu rodiny Balassa. Hlavný motív doteraz nie je jasný, na červenom štíte sa uvádza hlava zubra, tura ale môže sa jednať i o hlavu býka. Medzi rohami sa nachádza šesťcípa hviezda a pod hlavou je polmesiac.[3] Celé to obkolesuje drak so svojím chvostom v ústach, symbol rytierskeho Dračieho rádu.

balašovci-erb

OKOLNOSTI ZÍSKANIA BYSTRICKÉHO PANSTVA

Uhorsko po bitke pri Moháči

V roku 1526 prežívalo stredoveké Uhorsko hlbokú krízu. Autorita dvadsaťročného panovníka Ľudovíta II. Jagelovského bola na dne, väčšina hodnostárov krajiny sa vyčerpávala vzájomným bojom o vplyv a bohatstvo.“[4]

Uhorský panovník Ľudovít II. Jagelovský zahynul v bitke pri Moháči v roku 1526.  Uvoľnil sa tým český aj uhorský trón, na ktorý si robili nároky Ján Zápoľský a Ferdinand Habsburský.

Zápoľský bol v tom čase najmocnejším mužom v krajine, a keďže nikto z domácej šľachty sa mu do cesty stavať nechcel, jeho prívrženci ho dňa 10. novembra 1526 zvolili za uhorského kráľa. Na druhý deň ho korunoval nitriansky biskup Štefan Podmanický. Ale nezaostal ani Ferdinand Habsburský, ten istý biskup ho korunoval tou istou korunou ako Zápoľského. Nová zmena krajine neprospela, práve naopak. K hospodárskej zaostalosti, ťažkej ekonomickej situácii a tureckému nebezpečenstvu pribudol nový problém, boj o moc. Keďže rokovania medzi oboma kráľmi zlyhali, pristúpilo sa k boju. Toto vyhovovalo najma šľachte, ktorá konala svojvoľne a častokrát podnikala lúpežné výpady na panstvá svojich odporcov, respektíve odporcov nimi preferovaného kráľa. Vojnu ukončila až Veľkovaradínska mierová zmluva, v ktorej si obaja panovníci krajinu rozdelili. Po smrti Jána Zápoľského v roku 1540 zaujal Ferdinand Habsburský, v súlade s Veľkovaradínskym mierom, celú Zápoľského časť. I napriek tomu sa Ferdinand musel vysporiadať s niektorým šľachticmi, ktorí odmietli poslušnosť voči panovníkovi. Takými boli napríklad Kostkovci alebo Podmanickovci, vlastníci Bystrického panstva.

Panstvo Bystrica po vojne o trón

Majitelia Bystrického hradu a panstva, rytieri bratia Podmanickovci, pokračovali vo výbojnom spôsobe života i po skončení občianskej vojny. Uhorský kráľ Ferdinand Habsburský však upustil od ďalšej vojenskej akcie a uzavrel s majiteľmi hradu dohodu. V roku 1545 zomrel Ján Podmanický a v roku 1559 aj jeho mladší brat Rafael. Jeho smrťou vymreli mocní Podmanickí po meči.

Rafael, keďže nezanechal žiadneho potomka, Uhorská kráľovská komora prevzala od jeho vdovy Jany z Lomnice ešte v roku 1559 okrem Lednice a Hričova aj Bystricu.[5] Bystrický hrad a prislúchajúce majetky daroval Ferdinad Habsburský jednému zo svojich prívržencov – uhorskému šľachticovi Gašparovi Šerédimu s manželkou Annou Méreiovou. Avšak Gašpar v roku 1563 náhle zomrel. Panstvo a hrad vyženil pre svoj rod Ondrej Balaša (v literaturách uvádzaný aj ako Andrej), keď uzavrel manželstvo s Annou Méreiovou, vdovou po Gašparovi Šerédim.  

PÔSOBENIE BALAŠOVCOV V BYSTRICKOM REGIÓNE

Ondrej Balaša

Ondrej, syn Imricha I. Balašu, sa narodil v roku 1538 na hrade Almás, bol županom Novohradskej župy a hlavným kráľovským komorníkom. S manželkou Annou, dcérou vicepalatína Michala Méreyho a vdovou po bohatom Gašparovi Šerédim dostal Makovicu (Zborovský hrad), Považskú Bystricu a Budimír v roku 1571, potvrdené kráľom Maximiliánom I.[6] O presnom termíne jeho svadby sa môže polemizovať, keďže pramene sa v tomto rozchádzajú. Mala sa konať 15. decembra 1567,[7] aj keď mnohé zdroje uvádzajú rok 1571.[8] Dá sa usudzovať, že tento údaj je pravdepodobne nesprávny, lebo dovtedy už Anna porodila Ondrejovi v Bystrici dve dcéry. Ondrej „využil svoje postavenie a v roku 1571 vymohol pre Bystričanov u kráľa Maximiliána právo vydržiavania ďalších dvoch jarmokov na Troch kráľov a na Svätú trojicu.[9]

Po smrti jeho prvej manželky Anny sa 20. septembra 1584 znovu oženil, jeho druhou manželkou sa stala Katarína Mindsentiová. Zomrel v Považskej Bystrici. Je pochovaný v miestnom kostole. Ondrej mal s prvou manželkou troch synov Žigmunda, Jána, Blažeja (Baltazára) a tri dcéry Barboru, Annu, Barboru. S druhou manželkou mal syna Imricha II.. Ján, Blažej i tretia dcéra Barbora zomreli predčasne a bez potomkov, takže dedičmi rodových majetkov sa stali synovia Žigmund a Imrich II. O ich aktivitách hovorí množstvo primárnych i sekundárnych zdrojov. Napriek tomu široká verejnosť o týchto mocných a pravdepodobne najznámejších majiteľoch Bystrického panstva z rodu Balassa veľa nevie.  Po smrti ich otca v roku 1591 si panstvo rozdelili, aj keď formálne zostalo vcelku. „V tomto období stratil svoje výsadné postavenie medzi úradníkmi panstva kastelán a na jeho miesto nastúpili dvaja provízori, ktorí mali na starosti hospodárenie s výnosmi panstva každého z bratov.“[10]

Imrich II. Balaša

Narodil sa 26. marca 1591 v Bystrici.[11] Jeho manželkou bola Judita Bošniaková, dcéra fiľakovského kapitána Tomáša Bošniaka. Rodina tak vlastnila aj „polovicu bošňákovských majetkov v Šuranoch“.[12] Mal nemenej známeho syna Imricha III., ktorý nevybočoval z rodu Balassa – bol tiež známy svojou násilnickou povahou a lúpežami. Mal ešte dcéry Emerentiu a Juditu. Emerentia sa vydala za Žigmunda Esterháziho a Judita za Štefana Koháriho, krajinského sudcu. Imrich II. mal časté spory s nevlastným bratom Žigmundom. Zomrel 4. februára 1633.[13]

Žigmund Balaša

Narodil sa 7. júna 1572 na hrade Makovica. Žigmund získal rodinný zväzok s poľskými kniežatami Zborovskými, keď sa v roku 1595 oženil s Alžbetou, dcérou Samuela Zborovského. Svadba bola v Krakove a zúčastnili sa na nej aj poľský kráľ a kráľovná.[14] To svedčí o jeho vysokom spoločenskom postavení. Týmto získal výborné kontakty na vysokú poľskú šľachtu.

V období Bočkajovho povstania dal postaviť veľký a honosný kaštieľ v Orlovom na vyvýšenej terase pravého brehu Váhu.[15] V 17. storočí zásluhou Žigmunda vznikla v meste evanjelická stredná škola. Okrem základnej výučby sa vyučovala latinčina, rétorika, poetika, teológia, právo a história. Zanikla v roku 1712.[16] Žigmund bol i literárne činný. Je autorom právno – politických dišpút K zákonom v jazyku latinskom, ktoré vydal tlačou.[17]

Početné spory potvrdzujú, že Žigmund mal nespratnú a násilnícku povahu. Vážne nezhody mal aj s majiteľom Súľovského hradu a podžupanom Trenčianskej stolice Teodózom Sirmiensisom. Jeho nenávisť zašla až takďaleko, že si za 50 zlatých najal Jána Šmarhana, zbojníka z Maríkovej, aby Sirmiensisa zniesol zo sveta. Jeho zámer však vyšiel najavo a Šmarhana chytili. Pri výpovedi uviedol, že na Teodóza striehol niekoľkokrát, ale ani raz sa neodvážil zaútočiť, lebo zakaždým bol pri Sirmiensisovi dostatočne početný a silný sprievod. Pri mučení priznal aj ďalšie zločiny. Vyzradil i to, kto si ho najal na vraždu. Na základe týchto zistení ho stoličná sedria 24. mája 1603 odsúdila na smrť lámaním v kolese. K vykonaniu rozsudku nepochybne i došlo. A pokiaľ ide o muža, ktorý vraždu objednal, tomu sa nič nestalo.[18] Ďalším prejavom jeho povahy bola spolupráca s Bočkajovými povstalcami. Pod zámienkou vernosti Štefanovi Bočkajovi (viedol veľké stavovské povstanie v rokoch 1604-1606) dal dokonca uväzniť na Bystrickom hrade nevlastného brata Imricha a tetu Žofiu Méreiovú. Pravdepodobne tak urobil aj pre majetkové spory, ktoré medzi nimi už dlhšiu dobu pretrvávali. Vďaka zajatiu Imricha mohol Žigmund využívať celé panstvo a svojvoľne zdierať poddaných. „Celkové uskutočnenie zaujatia panstva, ako ho poznáme z neskoršieho vyšetrovania Trenčianskej stolice, vykresľuje Žigmunda ako pragmatického stratéga. Venoval pozornosť dôležitej veci, ktorú mnohí vojaci podceňujú, a to je zásobovanie. Okamžite vyslal do dedín panstva kastelána Krištofa Nedeckého a účtovníka Mikuláša Kráľa s ozbrojenou jednotkou. Najmä poddaným Imricha Balašu pohrozil, že v prípade odporu nechá ich dediny vyrabovať Bočkajovými husármi.[19] 

Ku koncu povstania bol Imrich aj s Žofiou buď prepustený alebo ušiel. Požadoval od Žigmunda, aby mu škody nahradil a majetky vrátil. I napriek tomu, že Žigmund Imrichovi jeho časť vrátil, bratia sa asi nikdy nezmierili. Žigmund sa zapojil aj do stavovského povstania Gabriela Betlena a pravdepodobne, keďže mal majetky aj blízko hraníc Osmanskej ríše, spolupracoval s Turkami. Preto upadol do podozrenia zo spiknutia voči cisárovi Matejovi II. Habsburskému. V roku 1616 bol obvinený z velezrady a odvedený cisárskym generálom Rudolfom Tiefenbachom do Bratislavy, kde bol na hrade väznený. Počas jeho neprítomnosti spravoval jeho majetky brat Imrich II. Z väzenia sa vysvobodil až na jeseň roku 1619.[20] Dlho si však slobodu neužil, v roku 1623 zomrel.[21] Pochovaný je spolu s manželkou, tak ako jeho otec, v kostole Navštívenia Panny Márie v Považskej Bystrici. Žigmundov mramorový reliéf spolu s reliéfom jeho manželky Alžbety boli osadené do steny v predsieni kostola v Považskej Bystrici.[22] Žigmund a Alžbeta mali tieto deti: Ondreja, Ladislava, Eufrozínu, Františka, Jána a Šimona. Uvádza sa aj dcéra Magdaléna, ktorá bola pravdepodobne nevlastná.[23]

POTOMKOVIA ŽIGMUNDA BALAŠU

Syn Ladislav mal za manželku Zuzanu Ujfalušiovú. Zomrel bez potomkov pred rokom 1562 a v súvislosti s Bystrickým panstvom sa neuvádza. Dcéra Eufrozína sa vydala za Štefana Révaia zo Sklabine a Blatnice.[24]

Ján patril k významným príslušníkom línie, ale ani jeho osudy sa s Bystricou nespájajú. Vzal si za ženu Alžbetu Zaiovú a bol pokračovateľom rodu. Avšak ostatní Žigmundovi synovia Šimon, František a Ondrej II. zanechali svoje stopy v tejto časti Považia.

Šimon Balaša bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola Magdaléna Géciová, a keď v roku 1545 ovdovel, vzal si Máriu Magdalénu Windischgrätziovú. Jeho potomkami boli syn Žigmund II. a dcéra Sidónia, ktorá sa vydala za Pavla Fánčiho. Po smrti otca sa Šimon stal tútorom vtedy ešte neplnoletej sestry Eufrozíny, ktorej dovolil bývať v kaštieli v Orlovom. Napriek tomu Eufrozína bývala na Bystrickom hrade, kým Šimon nepostavil v roku 1631 pod hradom druhý kaštieľ nazývaný Burg.[25] Šimonovým najväčšom krížom boli spory. Strýko Imrich II., ktorý nezabudol na uväznenie bratom Žigmundom, sa s jeho potomkami sporil o vyberanie mýta z pltí, o železný inventár hradu alebo o vyberanie desiatku z oviec. Šimon, ktorý si uvedomoval, že nesvornosť oslabuje vplyv a zájmy rodu, inicioval schôdzku s Imrichom II. Ten sa však nechcel dohodnúť.[26] Kôli tomu sa prehĺbila rozštiepenosť správy panstva, ktorú sa už nepodarilo odstrániť.

V súvislosti so Šimonovým majetkom v okolitých osadách vyplynul i spor so Žofiou Bošniakovou, ktorej údajne zaujal pasienky v okolí osady Šebešťanová. „V roku 1652 dal Šimon Balaša poorať pasienky Žofie Bošniakovej. Tá tvrdila, že ich zaujal pre seba a žiadala Trenčiansku stolicu o ich vrátenie. Juraj Záhorák, provízor Šimona Balašu napísal služnému Štefanovi Sirmiensisovi, že Šimon Balaša pasienky pooral na žiadosť poddaných zo Šebešťanovej. Totiž na pasienkoch sa držala voda a bolo tam i veľa blata, v ktorom sa dobytok váľal a topil vo vode. Bola tu aj zlá cesta. Šimon teda vrámci právomocí direktora bystrických majetkov prikázal vykopať odvodňovacie kanály a listom odkázal Žofii, aby potrestala vinníkov nedorozumenia, lebo on len z blatistého suché urobil.[27]

Šimon bol evanjelického vierovyznania, jeho syn Žigmund II. bol hlavným patrónom evanjelickej farnosti v Bystrici. Adam, Gabriel a Imrich III. boli katolíkmi, čo vyvolávalo spory. „30. apríla 1663 Adam, Gabriel a Imrich III. Balaša,  napriek zákonom chrániacim aj iné vierovyznania ako katolícke, vtrhli do evanjelického kostola v meste. Skupina vojakov, ktorá ich sprevádzala, zajala pástora Jakuba Nemetyho a na jeho miesto dosadila katolíckeho kňaza, ktorý mal odslúžiť omšu. Žigmund II. preto požadoval i v mene zemianskych spolupatrónov z Kvášova a Záluže vrátenie fary a zajatého pastora.[28]

Ďalší zo synov Žigmunda, František bol veľmi roztopašnej a násilníckej povahy. Pramene neuvádzajú jeho manželku, zomrel bez potomkov. O jeho spôsobe života nám hovoria početné zaznamenané sťažnosti. V rokoch 1645 až 1649 sa dopúšťal rôznych krádeží a výtržností na hrade, trúfol si i na majetok brata Šimona. „Prikázal Ondrejovi Suňogovi, aby s pomocou Valentína II., Pavla Sadliša a Mateja Kantorovského prezývaného Poliak vykradli Šimonove sklady a pivnice. Počas akcie prinútil Ondreja Suňoga strážiť bránu a pod hrozbou 12 palíc nikoho nevpúšťať. Medzi lupom sa nachádzali strieborné šable vykladané drahými kameňmi, troje hodinky a víno určené na svadbu Šimonovej dcéry Sidónie. Ukradli aj veľa zbroje, napríklad karabínu s dierou ako päsť. Túto videl Michal Kvašovský neskôr na hrade Modrý Kameň. Ján Zálužský st. videl v Bratislave strieborný džbán, ktorý Šimonovi kedysi dal Ján Pálfi. Takisto uniesol Šimonovu dcéru Sidóniu do Orlovského kaštieľa a rozhodol sa usporiadať oslavu, na ktorú pozval veľa okolitých zemanov. Na hostine núkal ukradnuté víno. Čo sa tam dialo sa nevie, lebo svedkovia odmietli vypovedať kvôli Sidónii.[29]

Ondrej II, prvorodený syn Žigmunda, sa oženil dvakrát. Prvou manželkou bola Mária Bakošová z Oždian, s ktorou mal syna Valentína II. Druhou manželkou bola barónka Elena Sugoňová z Jesenice a Budatína, s ktorou mal synov Gabriela, Adama, Pavla a dcéry Alžbetu a Evu. Gabriel bol posledným majiteľom hradu Bystrica. Jeho dcéra Terézia si vzala syna Petra Sapáriho st., ktorý potom od jej súrodencov hrad odkúpil. Panstvo rod vlastnil asi do polovice 19. storočia, kedy ho pravdepodobne majitelia predali.

NAJZNÁMEJŠIE SÍDLA BALAŠOVCOV V BYSTRICKOM PANSTVE

Hrad Bystrica

Hrad Bystrica získali, ako som už spomínal, svadbou Ondreja Balašu s vdovou Annou Méreiovou. Majitelia sa venovali menším prestavbám hradu. Členovia rodiny Balassa však údržbu hradu, keďže na ňom po vybudovaní vlastných sídiel nebýval, zanedbávali. Šimon Balaša sa snažil získať od príbuzných prostriedky na jeho údržbu. V roku 1640 upozornil na zlý stav hradu, no nakoniec sám z vlastných prostriedkov zabezpečoval najnevyhnutnejšie opravy.[30] V roku 1667 už hrad nebol obývaný a slúžil len ako skladisko. V roku 1671 na hrad zaútočila cisárska armáda a hrad dobyla.[31] Dôvodom útoku bola účasť Imricha III., syna Imricha II., na Vešeléniho sprisahaní. Jeho majetky boli skonfiškované. Ostali však v rukách príslušníkov rodiny verných panovníkovi.

V roku 1674 na príkaz kráľa Leopolda I. odviezli z hradu delá a ostatnú výzbroj do pevnosti Leopoldov. Po potlačení povstania Imricha Tökölyho, do ktorého sa aktívne zapojil aj Adam Balaša, sa opäť pristúpilo ku konfiškácii majetkov. Skonfiškované majetky sa už nepodarilo získať naspäť. Získal ich  v roku 1701 Peter Sapári st. Jeho syn Peter, manžel Terézie Balašovej, odkúpil od rodu celý hrad.

Kaštieľ v Orlovom

Kaštieľ v Orlovom inak v minulosti nazývaný aj Zsigmondháza, bol postavený Žigmundom Balašom približne okolo roku 1606 v renesančnom slohu.[32] Pôvodná stavba mala centrálny pôdorys s vnútorným arkádovým dvorom, na ktorom boli postavené hospodárske budovy. Fasáda bola bohato členená oknami. Súčasťou cenného interiéru bola bohatá knižnica a obrazová galéria.[33]

Počas Žigmundovej neprítomnosti kaštieľ vyhorel. Požiarom poškodená stavba si vyžadovala opravy. Po Žigmundovej smrti sa rozhodnutím arbitrov stal kaštieľ rezidenciou jeho dcéry Eufrozíny. No už veľmi skoro sa odsťahovala, protože sa tu necítila bezpečne. Najmä po tom, ako jej bratia Ondrej II. a František spolu so svojin služobníkmi v roku 1625 vykradli truhlice. Hneď nato obsadil kaštieľ spomenutý František Balaša. Býval tu a sám užíval všetky k nemu patriace majetky asi do roku 1652, bez ohľadu na nároky svojich príbuzných. František, ktorý zostal bezdetný, roku 1643 testamentárne odkázal kaštieľ synovi svojho brata Ondreja, Valentínovi.[34]

Kaštieľ sa snažil obnoviť Žigmundov syn Ondrej II., avšak pre zlú vojenskú situáciu a spory v rodine sa mu to nepodarilo zrealizovať. Prestavbu objektu vykonal jeho vnuk Pavol II. Balaša v prvej tretine 18. storočia. Kaštieľ bol prestavaný v barokovom slohu, ale rešpektoval i pôvodné renesančné prvky. Objekt bol rozšíreným a zvýšený o jedno podlažie. Z nádvoria boli odstránené drevené hospodárske budovy. Arkádový dvor bol doplnený ústrednou fontánou. Obdobie rekonštrukcie pripomína latinský chronostikon, umiestnený nad hlavným vchodom do kaštieľa, doplnený datovaním 1733. V priechode kaštieľa sa nachádza aliančný erb Žigmunda Balašu a Alžbety Zborovskej.[35] Takisto bola vybudovaná aj kaplnka zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému. Rodina kaštieľ vlastnila asi do polovice 19. storočia. Majetky predali veľkostatkárovi Jozefovi Lordovi, obchodníkovi s drevom. V súčasnosti je v súkromnom vlastníctve.

Kaštieľ Burg v Podhradí

Pred vybudovaním Burgu sa v roku 1589 spomína kúria Ondreja a Žigmunda Balašu. Slúžila ako súd a väzenie.[36] Pravdepodobne v nej istú dobu býval aj Imrich II. Pôvodne renesančný kaštieľ nazývaný Burg dal postaviť Šimon Balaša v roku 1631 na južnej strane hradného kopca. Vďaka tomu, že Imrich II. často napádal výstavbu tohoto kaštieľa, máme o nej vcelku dosť správ.[37] Imrich II. tvrdil, že Šimon stavia na jeho majetku.[38] Toto obvinenie sa však ukázalo ako neoprávnené.

Burg je dvojpodlažnou blokovou stavbou s dvoma vežami na nárožiach južnej fasády. Zo severu je zasadený do strmého svahu kopca, jeho južná časť spočíva na upravenej terase. Nad vchodom sa nachádzal kamenný chronostikon, kde je ako staviteľ uvedený Šimon Balaša s manželkou s vyobrazením ich erbov. Staviteľ tu žil do svojej smrti. Jeho syn Žigmund II. sa sporil o užívanie kaštieľa s nevlastnou matkou aj s Imrichom II.[39] Príslučníci rodu Burg predali v polovici 19. storočia aj s ostatnými majetkami Jozefovi Lordovi, obchodníkovi s drevom. V roku 1919 prešiel do rúk štátu, odvtedy chátral. V súčasnosti je v správe súkromného majiteľa, ktorý ho zrekonštruoval.

Dolný rokokový kaštieľ

V Podhradí sa nachádza aj druhý, rokokový kaštieľ. Za staviteľa je občas uvádzaný Peter Sapári. Na medirytine Gerarda Bouttatsa z roku 1676 sa už tento kaštieľ nachádza, čiže je veľmi pravdepodobné, že jeho staviteľom mohol byť ešte niekto z Balašovcov. V každom prípade sa však so Sapáriovcami spájajú jeho najlepšie roky. V nedávnej minulosti chátral a jeho stav bol zanedbaný. Momentálne je v súkromnom vlastníctve a prebiehajú na ňom najdôležitejšie záchranné práce.


Zdroje:

[1] PIFKÓ, Péter: A Balassa család pecsét és címerhasználata [online]. [cit. 2013-01-09]. Dostupné na:  https://pifkopeter.5mp.eu/kepgaleria_nagyitas.php?azonosito=pifkopeter&oldal-=pgLkvLRnOY&kepkonyvtar=&kep=05.jpg

[2] FERKO, Miloš: Šľachtici ducha i meča. Historická revue XIII, 2001, č. 1, s. 12 – 13.

[3] NAGY, Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Zv. 1., Pešť 1857, s. 128, detailnejšie k erbu: NOVÁK, Jozef: Rodové erby na Slovensku. Martin 1980.

[4] Encyklopédia.sme.sk [online]. [cit. 2013-01-09]. Dostupné na: https://encyklopedia.sme.sk/c/2872291/porazka-pri-mohaci.html

[5] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin 1989, s. 107.

[6] NAGY, Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Zv. 1., Pešť 1857, s. 125.

[7] PIFKÓ, Péter: A Balassa család pecsét és címerhasználata [online]. [cit. 2013-01-09]. Dostupné na:  https://pifkopeter.5mp.eu/kepgaleria_nagyitas.php?azonosito=pifkopeter&oldal-=pgLkvLRnOY&kepkonyvtar=&kep=05.jpg

[8] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin 1989, s. 108.

[9] ŠUJANSKÁ, Anna: Kaštieľ v Orlovom a ďalšie šľachtické sídla v Považskom Podhradí a osudy ich majiteľov. In: Zborník Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici. Považská Bystrica 2008, s. 17.

[10] BALÁŽOVÁ, Jarmila – CHURÝ, Slavko – KORTMAN, Bohuslav: Považská Bystrica – z dejín mesta. Žilina 2006, s. 58.

[11] PIFKÓ, Péter: A Balassa család pecsét és címerhasználata [online]. [cit. 2013-01-09]. Dostupné na:  https://pifkopeter.5mp.eu/kepgaleria_nagyitas.php?azonosito=pifkopeter&oldal-=pgLkvLRnOY&kepkonyvtar=&kep=05.jpg

[12] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin 1989, s. 108.

[13] PIFKÓ, Péter: A Balassa család pecsét és címerhasználata [online]. [cit. 2013-01-09]. Dostupné na:  https://pifkopeter.5mp.eu/kepgaleria_nagyitas.php?azonosito=pifkopeter&oldal-=pgLkvLRnOY&kepkonyvtar=&kep=05.jpg

[14] MACHALA, Drahoslav: Šľachtické rody. Bratislava 2007, s. 12 – 13.

[15] Tamtiež

[16] RUTŠEK, Aurel: Kronika Považskej Bystrice 1932, s. 432,434.

[17] Tamtiež, s. 708.

[18] KEREŠOVÁ, Michaela: Sirmiensisovci a ich rodový kalendár. Genealogicko – heraldický hlas XIII,  2003, č. 2, s. 23-24.

[19] BALÁŽOVÁ, Jarmila – CHURÝ, Slavko – KORTMAN, Bohuslav: Považská Bystrica – z dejín mesta. Žilina 2006, s. 58.

[20] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin 1989, s. 108 – 109.

[21] NAGY, Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Zv. 1., Pešť 1857, s. 125.

[22] ŠUJANSKÁ, Anna: Kaštieľ v Orlovom a ďalšie šľachtické sídla v Považskom Podhradí a osudy ich majiteľov. In: Zborník Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici. Považská Bystrica 2008, s. 20.

[23] Balassa family [online]. [cit. 2013-01-09]. Dostupné na: https://genealogy.euweb.cz/hung/balassa3.html

[24] Tamtiež

[25] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava 2007, s. 243.

[26] BALÁŽOVÁ, Jarmila – CHURÝ, Slavko – KORTMAN, Bohuslav: Považská Bystrica – z dejín mesta. Žilina 2006, s. 59.

[27] Štátny archív v Bytči (ďalej ŠABY), fond Trenčianska župa I, Inquisitiones, no. 223.

[28] Tamtiež, f. Trenčianska župa I, Possessiones, Považská Bystrica, no. 13.

[29] Tamtiež, f. Trenčianska župa I, Instumenta Publica, F. XI, no. 24; Familiae, Balaša, č. 39, 40.

[30] Tamtiež, f. Trenčianska župa I, Instumenta Publica, F. XIV, no. 1; Inquisitiones, no. 226, 1329.

[31] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin 1989, s. 109.

[32] Je ale pravdepodobné, že sa tak mohlo stať ešte pred povstaním Štefana Bočkaja.

[33] ŠUJANSKÁ, Anna: Kaštieľ v Orlovom a ďalšie šľachtické sídla v Považskom Podhradí a osudy ich majiteľov. In: Zborník Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici. Považská Bystrica 2008, s. 19.

[34] BALÁŽOVÁ, Jarmila – CHURÝ, Slavko – KORTMAN, Bohuslav: Považská Bystrica – z dejín mesta. Žilina 2006, s. 60.

[35] ŠUJANSKÁ, Anna: Kaštieľ v Orlovom a ďalšie šľachtické sídla v Považskom Podhradí a osudy ich majiteľov. In: Zborník Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici. Považská Bystrica 2008, s. 21 – 23.

[36] Štátny archív v Bytči, f. Trenčianska župa I, Instumenta Publica, F. XII, no. 8.

[37] Tamtiež, f. Trenčianska župa I, Possessiones, Považské Podhradie, no. 3.

[38] Tamtiež, f. Trenčianska župa I, Inquisitiones, no. 128,  f. Trenčianska župa I, Possessiones, Považská Bystrica, no. 15.

[39] BALÁŽOVÁ, Jarmila – CHURÝ, Slavko – KORTMAN, Bohuslav: Považská Bystrica – z dejín mesta. Žilina 2006, s. 92.

Scroll to Top