erbHistória Považskej Bystrice má svoje začiatky už v 13. storočí. Prvá zmienka o obci je v listinách z roku 1209, kde sa uvádza názov Byzturche a neskôr v roku 1325 Bystyrche.

Presný vznik mesta nie je možné zistiť, lebo väčšina listín bola zničená častými požiarmi (mesto párkrát kompletne vyhorelo) či povodňami.

Osada dostala názov podľa rieky Bystrička, ktorá ňou pretekala (terajšia Domanižanka). Až neskôr, keď sa zistilo, že máme na Slovensku Bystríc viacero, dostala prívlastok Považská. Vyvinula sa z trhoviska slúžiacemu potrebám hradu Bystrica. Ešte na začiatku 16. storočia ju tvorili centrum a iba tri ulice.

Na vysokom pieskovcovom brale nad obcou Považské Podhradie sa týči hrad. Ten mal 3 štvorstenné obranné veže z čoho zrejme pramení aj vznik erbu mesta Považská Bystrica.

V meste vždy prosperovali staré remeslá ako krajčírstvo, obuvníctvo, hrnčiarstvo či kožušníctvo. Bystrica bola jediným mestom na Slovensku, kde sa ako jazyk cechových štatútov používala výlučne slovenčina.

Považská bola povýšená medzi veľké obce roku 1914. Je však písomne doložené, že charakter mesta začínala mať už okolo roku 1400 (samozrejme podľa vtedajších merítok) k čomu patril aj predchodca dnešného primátora – richtár, prísažní, Bystrica mala právo vykonávať týždenné trhy a od roku 1435 konať aj dva výročné jarmoky a to na sv. Helenu a Matúša.

V roku 1929 začala v meste výstavba pobočky Zbrojovky Brno. Podnik spustil výrobu o dva roky neskôr, roku 1931, s 298 zamestnancami. Nový koncern vytvoril v meste množstvo pracovných pozícii, čo malo za následok aj zvyšovanie obyvateľstva v meste. Kým roku 1930 mala Považská podľa sčítania iba 3262 obyvateľov, do roku 1940 to už bolo takmer 7800 čo je dvojnásobne viac.

Štatút mesta získala Považská Bystrica dňa 13. 10. 1946 a už o dva roky neskôr, roku 1948, sa stala okresným mestom.

V 60. rokoch prešlo historické jadro mesta prestavbou. Staré mesto a ulice v ňom tvorili nízke tehlové domčeky, často v zlom stave a na vtedajšie pomery už neprípustnými hygienickými pomermi. Toto však neplatilo o centre mesta. Objekty neboli síce v najlepšom technickom stave, no neboli ani hodné demolácie.

V ostatných mestách sa historické námestia ponechávali svojmu osudu a moderné časti miest sa budovali v iných miestach, často na ešte nezastavaných plochách. Historické námestie v Považskej však malo jedinú smolu – bolo vstupnou bránou do mesta. Výrazné zmeny boli teda motivované výlučne potrebou modernizácie komunistickým režimom. Mesto nemalo žiadne administratívne priestory ani objekty občianskej vybavenosti, ktoré by mohli niesť nálepku „hrdého socialistického mesta“.

Neskôr bolo zrovnané so zemou celé centrum mesta a nahradili ho moderné budovy dnešného kina Mier, Mestského úradu, či Obchodného domu Ščokino, ktorý dostal názov po vtedajšom družobnom meste Považskej Bystrice. O pár desaťročí sa táto prestavba centra mesta podrobila aj menšej kritike, kedy sa vyčítalo, že sa mohlo zachovať aspoň vedenie ulíc starého mesta.

Socialistickému vyčíňaniu sa vyhol farský kostol, pár domčekov v bočných uličkách či kaplnka sv. Heleny na kopci nad mestom. Posledná spomínaná stavba bola neskôr obklopená panelovými domami tak, aby nebola vidno zo žiadnej prístupovej cesty do mesta. Nebolo totižto vtedy prijateľné, aby sa nad „pýchou socializmu“ týčila sakrálna pamiatka.

Pamiatky ako Kostol navštívenia panny Márie, Kalvária nad mestom či Kaplnka sv. Heleny boli časom vytlačené aj z propagačných letákov o meste. Celkovo sa stará Bystrica takmer nikde nespomínala a ak áno, tak iba ako synonymum chudoby a zaostalosti, ktoré sa podarilo z mesta vyplieniť.

Najmä Kalvária a Kaplnka svätej Heleny sa dostali do žalostného stavu. Kaplnka sa dočkala rekonštrukcie až s príchodom 6-dňovej motocyklovej súťaže do mesta. Očakával sa totižto aj príchod zahraničných hostí a komunistickí papaláši videli v podujatí možnosť, ako spropagovať mesto a ukázať to najlepšie zo socializmu. Nežiadúce objekty boli ohradené od zrakov zahraničných médií plachtami a už spomínaná kaplnka sa dočkala aspoň vonkajšej rekonštrukcie iba vďaka tomu, že trasa sa ťahala bezprostredne blízko tejto stavby. Po skončení 6-dňovej bola znova ponechaná bez záujmu miestnym vandalom.

Po páde režimu roku 1989 boli veľké mestá ako Považská Bystrica odkázané napospas svojmu ďalšiemu osudu, nakoľko sa stoplo šafárenie financiami a tým aj miliónové dotácie do týchto miest. Výsledkom toho nám tu ostali nedostavané sídliská (Rozkvet) či budovy po meste (Kongresová hala) a taktiež aj veľké podniky, ktoré boli kedysi pýchou socialistického Československa sa museli biť o svoje prežitie (Považské strojárne).

Pomaly sa začalo pracovať aj na propagácii mesta. Po prevrate bolo odporúčané vrátiť sa k historickým koreňom a propagáciu zamerať týmto smerom. V tomto to mala Považská Bystrica sťažené, keďže v nej neostal kameň na kameni. Z propagačných materiálov bol takmer úplne vytlačený pamätník SNP, ktorý sa dovtedy objavoval v každej brožúrke. V 90. rokoch vyšiel materiál (viď. obrázok vyššie) so záberom na centrálnu mestskú zónu a výškovú budovu v pozadí. Takýmto smerom sa teda mesto začalo v propagácii uberať aj ďalej. Vývoj obyvateľstva nášho mesta:

1930 1942 1950 1961 1970 1980 1991
3.262 7.780 8.668 11.608 15.510 30.444 40.083

Nárast obyvateľstva medzi rokmi 1970 a 1980 je zapríčinený administratívnym zlučovaním viacerých obcí s mestom. Zdroje:

  1. http://www.upn.gov.sk/supis-zidov/zoznam-obci.php?okres=607
  2. ABAFFYOVÁ, Lenka. S výhľadom do budúcnosti a späť, 2014 Bratislava, 22 s.
  3. KRIŠTOFÍK, František. Od ŠK Munička po TJ ZVL Považská Bystrica, 1989 Bratislava, ISBN 80-7096-064-7, 326 s.
  4. ULICKÝ, Gustav. História hudobnej kultúry mesta Považská Bystrica, 2013 Považská Bystrica, ISBN 978-80-970619-1-3, Prvé vydanie, 21 s.