Svojrázna príroda Považia je prekrásna. Jej výrazné vrchy modrým odtieňom sfarbené , už od vekov sú obdivované ľudským okom. A v tejto kráse hôr ako orlie hniezdo hrdo sa vypína na jednom z mnohých končiarov dávno známy hrad Bystrica, o ktorom sa zachovali početné povesti. V tejto súvislosti chcem zoznámiť čitateľov so zriedkavým príbehom. Veď aj taká všedná, obyčajná – prostoreká – rozprávka môže byť námetom zamyslenia v našom bežnom živote.
Pamätám sa, že bol letný podvečer, keď som sa zastavil u 84 ročnej starenky. Chuderka bola malá, chudá, ale čiperná osôbka. Sediac na prahu svojej chalúpky, potichúčky si hundrala pieseň o svojej mladosti. Bola milo prekvapená, keď som ju pozdravil a k nej si prisadol. Kývajúc hlavou vítala ma srdečnými slovami:
– Vitajte u nás, pán učiteľ! Čo dobrého ste mi priniesli. Či vari ma nechcete nahovoriť?
Tak ako obyčajne starenka začala vtipkovať a napokon sa usmiala.
– Nože si len sadnite bližšie ku mne, nebojte sa, už nemám 18 rokov.
Ako vždy vážnym hlasom som začal rozprávať o úmysloch svojej návštevy. Keď som vybavil vžité formality nášho rozhovoru, naraz sa mi starenka ozvala:
– Ja vás už chápem. Ja viem už, čo chcete. Len ma dobre počúvajte a všetko vám vyrozprávam. Viete, bolo to už dávno, veľmi dávno, ešte v minulom storočí, keď moja nebohá mati, daj jej pán Boh ľahké odpočinutie, rozprávala príhodu o záhadnej smrti môjho deda. Za dávna vládla povera ako príšera strachu a mátala ľudí i spoločnosť, v ktorej žili. Pravdu povediac, vtedy som mohla mať sotva 13 rokov, keď mi to milá mati neraz prízvukovala, čo sa v našej rodine prihodilo.
Jozef Šaško, tak sa nazýval môj dedo a jeho predkovia už dávno boli obyvateľmi Považského Podhradia. Pravda, vtedy bolo ináč, ako je dnes. Chudoby bolo dosť a práce málo. Môj dedo, už ako ženáč, živil sa ako len mohol. Vraveli o ňom, že bol náramne šikovný muž, ktorému pod rukami práca ubúdala. Bol zavalitej postavy a patril medzi vážených občanov. Jeho rovesníci, už všetci nebohí, spomínali, že za mlada býval srdnatej povahy. Pamätám si ho tak, ako vám ho opisujem. Tvár mal guľatú, trocha usmiatu, skôr vážnu ako veselú. Poväčšine chodil zarastený, ako keby sa nikdy neholil. Klobúk nosil tak trochu do boku ako taký fičúr. Práve tak ako mnohí iní, aj on kresával kríže a pomníky z kameňa, ktoré predával, aby sa uživil. Materiál vyhľadával na hrade v jeho silných múroch, kde sa pieskovec a tufa v hojnom množstve nachádzali. Vraj to bolo v jeseni za slnečného babieho leta, keď kresal kamenný kríž a keď sa mu prihodilo to, o čom chcem rozprávať. Práve vtedy, keď bol zahrúžený do roboty, z nenazdajky prišiel k nemu neznámy mních v rúchu františkána oblečený, starého výzoru, ktorý ho zvýšeným hlasom oslovil:
– Starý, krešeš, krešeš? Hej, len sa ty ponáhľaj, lebo povedám ti, že už dlho kresať nebudeš! Pamätaj si, čo som ti povedal!
Po týchto nezvyklých slovách sa mních záhadne stratil. Ani len stopy po ňom nezostalo. Jako by ho zem bola pohltila.
– Jozef Šaško bol slovami mnícha priam omráčený. Jeho výrok ho celkom zmrazil. Táto nevšedná príhoda vyvolala v jeho duši strach. Nečudo, že cestou domov sa triasol na celom tele. Od tej chvíle dni a noci mlčal, dúmal a nikomu sa nezdôveril, iba svojej matke, ktorá ho prehovárala, potešovala, ale všetko bolo zbytočné. Dni, týždne i mesiace sa míňali a Šaško bol zádumčivý. Môže byť, že mal aj silné výčitky svedomia, a preto sa chcel vyhnúť ľuďom. Chodil ako mlčiaca socha. Od toho dňa už kríže nekresával. Neskoršie, keď už sa zdalo, že Šaško pomaly zabúda na svoju príhodu, naraz sa prihodilo, čo nikto nečakal. Na druhý rok cez fašiangy vybral sa do Šebešťanovej k rodine na návštevu. Tam aj došiel, aj u rodiny bol, ale späť do Podhradia sa už nikdy nevrátil. Bez najmenšej stopy sa ten človek stratil. O jeho zmiznutí celá rodina dodnes nič nevie. Všetci sú toho názoru a presvedčenia, že mních, keď mu predpovedal jeho skorú smrť, varoval ho vlastne, aby činil pokánie. Trest ho stretol za jeho hriešne činy. Tak aspoň o ňom ľudia vravia. Čo mal na svedomí, to nik nevie. Len nočný hlásnik zo Šebešťanovej v tú noc vraj počul slová náreku:
– Kto ste z Boha, dajte mi ratu!
V tú noc slová výkriku viackrát sa ozývali. Nemal však odvahy ísť za hlasom, lebo hustá tma príšery skrývala a strach mu v tom bránil.
Jeho verná manželka Verona Šašková ešte dlho oplakávala svojho manžela a s ňou spolu i občania ho spomínali v súvislosti s jeho záhadným zmiznutím.
– Kríže, pomníky, ktoré on vlastnoručne vyhotovil, dodnes zdobia na našom cintoríne hroby našich predkov, ale jeho žiaden nezdobí.
Starenka si zhlboha vydýchla a slzy utierala, keď svoj rozhovor zakončila slovami:
– Pán učiteľ, presne takto mi to moja nebohá matka vyprávali, ako som to ja vám teraz povedala. Kríže sú po ňom, ale Šaška nikde niet!
Spísal Pavel Fükő, ktorému historku vyrozprávala pani Anna Eckerová, rod. Bošková, starenka z Považského Podhradia. Zachytené v knihe Podmanickovci a dejiny Bystrického hradu, Druhé opravné vydanie, 1983.
