Židia v Považskej Bystrici

/

/

10
min. čítania
993 x prečítané

V každej obci či meste, kde bola židovská komunita, sa Židia riadili a organizovali podľa svojich nariadení.

Považská Bystrica patrila medzi ortodoxné židovské obce. Špeciálne upravené normy sa nesmeli priečiť Shulchan Aruch (kódex zhrňujúci židovské právo) a zákonom republiky. Taktiež bola materskou židovskou obcou čo znamená, že mala aj vlastnú synagógu, náboženskú školu, rabína a mäsiara. Považskobystrická židovská obec vznikla koncom 19. storočia. Z dostupných prameňov sa však predpokladá, že prví židia prišli do Považskej Bystrice v druhej polovici 17. storočia. Tieto rodiny boli väčšinou utečenci z Moravy.

V roku 1823 vznikla prvá synagóga, ktorá bola postavená na pozemku baróna Balassu. Predtým v meste fungovala iba malá modlitebňa. Zámožný obyvateľ Rašova, Karol Grün, prispel výraznou čiastkou na stavbu novej prepychovej synagógy, ktorá bola zasvätená roku 1898. Stavbu finančne podporil aj barón Armin Popper.

5. decembra 1939 bol majetok židovskej obce v hodnote 150.000 korún a tvorila ho spomínaná synagóga a dva domy. Židia dostali taktiež svoj vlastný cintorín, za ktorý ale zaplatili nemalé peniaze.

Roku 1939 tvorili Židia 3,5% z celkového počtu obyvateľov. Po Slovákoch a Čechoch to bola 3. najväčšia skupina. Židovské náboženstvo bolo taktiež 3. najrozšírenejšie v meste po katolíckom a evanjelickom.

V Zákostolí fungovala židovská škola s dvoma učiteľmi, ktorú dostala židovská obec v roku 1870. Neskôr sa počet tried vyšplhal až na číslo 5. V škole sídlil aj telovýchovný spolok Makabi pre židovské obyvateľstvo. Spolok bol rozpustený roku 1938 na nariadenie slovenskej vlády, ktorá zrušila TJ po celom Slovensku. Židia boli aktívni aj v politickom živote a cez svoju stranu Židovská strana sa vždy dostávali do zastupiteľstva. Mali svoje vlastné bohoslužby, stretávali sa vo svojich príbytkoch a organizovali spoločné výlety.

Židia boli významní aj v hospodárskej oblasti. Zastávali významné pozície v priemysle a obchode a slobodných povolaniach (lekári, právnici, …). Medzi prvé židovské podniky v Považskej Bystrici patrili Výrobňa fúrikov, Likérka Ľudovíta Knöpfelmachera, Mliekáreň Benjamína Singera a Parná tehelňa Pavla Grüna. V tomto čase bolo v meste 93 obchodov, z toho 80 bolo súkromných a ¼ vlastnili Židia.

Pri sčítaní obyvateľov v roku 1930 sa väčšina židov hlásila k národnosti československej a nie židovskej. Židia tvorili iba 5% z celkového počtu obyvateľov, mali však významnú časť na ekonomických aktivitách v meste. V 20. rokoch vlastnili 12 obchodov so zmiešaným tovarom, 3 s textilom, 2 s koženým tovarom, 3 pohostinstvá, 3 pekárne, 3 zastupiteľstvá, 2 mäsiarstva a asi 10 remeselníckych dielní. Taktiež tu pôsobili aj 3 židovskí lekári, 3 advokáti a niekoľko inžinierov a úradníkov. Majiteľom elektrárne bol taktiež židovský občan – Eugen Fuchs.

V medzivojnovom období

Rapídnejší odpor voči židovskému obyvateľstvu priniesol však až vznik prvého štátu a silná protižidovská propaganda. Výkonný výbor HSĽS vydal 6. novembra 1938 manifest vyhlasujúci autonómiu Slovenska. HSĽS taktiež prebrala moc a „chcela riešiť židovskú otázku ako jeden z najdôležitejších problémov Slovenska“.

Prv bolo spolunažívanie židovského obyvateľstva s obyvateľstvom majoritným nie ideálne, ale pomerne pokojné. Vyskytovali sa však aj slovné útoky k tejto časti obyvateľstva. Napríklad pri požiari pálenice pána Wilhelma, kedy výrastkovia kričali, že židov treba zastreliť, alebo miestni, ktorí sa vyjadrovali, že žid, u ktorého vznikne oheň, má byť zabitý a sám do ohňa hodený. Konflikty sa však vždy vyriešili k spokojnosti oboch strán.

Po 14. marci 1939 vzrástla protižidovská propaganda. V máji bola celá Považská Bystrica posiata letákmi a plagátmi  – „Kto podporuje žida, je zradcom národa.“ ; „Našou povinnosťou je nenakupovať u Žida ani za halier.“. V meste začali vzrastať slovné útoky členov HG. Ľudáci, ako ich ľudia prezývali, sa usídlili v Sokolovni, ktorú premenovali na Hlinkov dom. V máji boli povybíjané všetky okná na synagóge, 4. novembra 1941 vtrhli do synagógy členovia HG a úplne ju spustošili. Značné škody boli aj na židovskej škole. Fyzické útoky v meste neboli zaznamenané. Priamy útok na Žida sa odohral v Pružine a aktérmi boli dokonca ženy. 5. júla 1939 sa v obci konali oslavy zahraničných Slovákov. Približne 70 žien sa zhromaždilo pred domom pána Špitza a porozbíjali mu kameňmi okná. Poškodená bola aj strecha. Potom z domu násilne vytiahli židovskú slúžku a naťahovali ju medzi sebou. Robili veľký hluk a kričali – „Dotiaľ ti to budeme robiť, pokiaľ sa neodsťahuješ ty židák smradľavý!“. Pán Špitz bol nenávidený pre svoje sebectvo. Dav nikto neukľudňoval a tento incident nebol ani nikdy vyšetrovaný a potrestaný.

Protižidovské opatrenia

Medzi prvé protižidovské opatrenia v meste bolo odstavenie Židov z verejného života. Dvom židovským advokátom a trom lekárom bola pozastavená prax. To sa udialo aj napriek tomu, že Považská mala o vzdelaných lekárov núdzu. Židom sa určila pracovná povinnosť, ktorá bola stanovená na 60 dní. Väčšina židov sa z tejto povinnosti vykúpila za cenu 500 Sk na 30 dní. Vykúpenie zo všetkých 60 dní stálo 25.000 Sk. Túto sumu si však nikto v meste nemohol dovoliť zaplatiť. Židia pracovali za stravné 12 Sk na 8 hodín. Toto finančné ohodnotenie bolo prinízke aj pre jedinca, nie to pre celú rodinu. Najčastejšie boli využívaní na opravy ciest či regulácie potokov, počas zimy na upratovanie mesta a odhŕňanie snehu.

V roku 1940 sa stále rozprávalo, že „Židia sa stále schádzajú vo svojich bytoch a domoch, diskutujú o aktuálnej situácii a na verejnosti sa neustále chovajú povýšene.“ V auguste toho istého roku sa už začali kontrolovať nie len židovské rodiny, ale aj im spriaznení Považskobystričania. Tým sa vystupňovala atmosféra strachu a udavačstva.

Židom v PB sa zakazovalo:

– Vstup do parku pred Štefánikovým pomníkom
– Vstup na verejné kúpaliská
– Verejné prechádzky a debaty na ulici, ceste a iných verejných priestranstvách
– Vysedávanie na laviciach Štúrovej uliceHlinkovho námestia.

Taktiež mali zakázaný vstup do kaviarní a bol im vymedzený čas, počas ktorého môžu nakupovať na trhu a v potravinách.

Po týchto opatreniach, prišla ďalšia rana. Vyšlo nariadenie, podľa ktorého museli Židia vyprázdniť do 1. apríla byty na Hlinkovom námestí. Od 5. júla nadobudol platnosť celkový zákaz bývania na uliciach Ľ. Štúra, Štefánikovej Hitlerovej (pod lipami).

5. septembra potom museli majitelia začať označovať svoje podniky tabuľkami „Židovský obchod“, „Židovský podnik“. Neuposlúchnutie sa trestalo finančnou pokutou a dokonca aj väzením. Židovskou hviezdou museli byť taktiež označené inzeráty v novinách od tejto menšiny, osoby ju museli nosiť pripnutú na odeve a taktiež ňou museli byť označené dvere domácností. Toto nariadenie sa netýkalo iba Židov v štátnej správe, ich rodín, Židov s pracovným povolením, pokrstených pred 10. septembrom 1941 a tých, čo mali nežidovskú manželku, alebo manžela.

Ďalším krokom bol prechod majetku pod nútenú správu. Správcami židovského majetku sa stali väčšinou ľudia, blízky HG. Obyvatelia domov tak museli svoje príbytky opustiť. Samozrejme o náhradné ubytovanie sa štát nepostaral a o postihnutých Židov sa zväčša postarali ich priatelia a blízky.

Deportácie

28. februára 1942 prebiehala v Považskej Bystrici prezentácia židovského obyvateľstva, ktorá posudzovala ich práceschopnosť. Tých potom presúvali do pracovných táborov v Seredi, Novákoch a Vyhniach, kde bola ako taká možnosť na prežitie do konca vojny. Ostatní putovali do sústreďovacích táborov v bratislavskej Patrónke, Seredi, Žiline a Poprade odkiaľ bola ďalšia zastávka koncentračný tábor. Židia dostali 1 hodinu na nachystanie pred deportáciou. Bolo im ponechaných iba 50 korún na stravné, ostatné veci a cennosti im boli odobraté. Dezertéri, ktorí sa nedostavili na prezentáciu putovali do pracovného tábora v Novákoch, čo je tak trochu paradox, keďže tam mali najväčšiu šancu prežiť.

Prvý transport odišiel z Považskej Bystrice do Žiliny dňa 25. marca 1942. Zákon o vysťahovaní Židov obsahoval na vyžiadanie prezidenta Tisa aj prezidentské a ministerské výnimky, na základe ktorých sa podarilo zachrániť tisíce Židov. Držiteľmi týchto výnimiek boli v Považskej Bystrici K. Wilhelm, V. Grüber, H. Grün, A. Albrecht, J. Zlatner, E. Büchlerová a A. Frankelová. Piati obyvatelia boli označení ako hospodársky dôležití. Boli to R. Donáth, V. Orován, L. Veller, I. Silbert a E. Tochten. Pod transporty nespadali ani pokrstení Židia. Boli to– Ľ. Truchlík, M. Janičková a H. Knöpfelmacher.

Začiatkom apríla 1942 boli v meste nasadené nočné hliadky, ktoré mali zabrániť presunu židovského majetku.
Koncom mája 1942 okres Považská Bystrica hlásil, že u nich už židovská otázka nejestvuje, „pretože všetci Židia – až na nepatrné výnimky – sú už vyvezení“.
Koncom júna bola matrika židovskej náboženskej obce z Považskej Bystrice nadobro uložená na notárskom úrade.

Od februára do júla 1942 bolo v meste 22 žiadostí o udelenie prezidentských výnimiek, z ktorých bolo vyhovených siedmim žiadostiam.

V roku 1944 prebiehal opäť súpis Židovského obyvateľstva. V Považskej Bystrici v tom čase žilo už iba 17 Židov. Z príkazu prezídia Župného úradu v Trenčíne zo dňa 29. septembra 1944 sa zakazovalo na celom obvode okresu PB ukrývať Židov, alebo im pomáhať. Porušenie sa trestalo smrťou.
V „záverečnej fáze“ sa Nemci snažili zlikvidovať už každého Židovského občana a nereagovali ani na prezidentské výnimky, či na prezidenta J. Tisa, dôkazom čoho bolo aj odtransportovanie okolo 400 Židov s pasom USA z územia Slovenského štátu. V tomto čase prebiehali kontroly ukrytých Židov po celom Slovensku a 8. septembra 1944 bolo do Ilavy z Trnavy, Trenčína, Piešťan a Považskej Bystrice odvlečených dohromady 230 Židov, ktorí boli bez zoznamu naložení a odtransportovaní.

Na konci vojny ostalo v Považskej Bystrici iba 8 Židov. Po vojne sa ich tu usadilo 27, no židovská obec už nebola nikdy obnovená. Neskôr bola predaná aj samotná synagóga za 400.000 korún a prestavaná na obchodný dom Považan.

TJ – Telovýchovná jednota
HSĽS – Hlinkova slovenská ľudová strana
HG – Hlinkova garda

Dokumenty:

Považskobystričania, ktorí dostali výnimku

Arizácia v Považskej Bystrici

Likvidácia židovských podnikov v Považskej Bystrici

Zoznamu židovských obetí:

Tento zoznam vychádza po väčšine z dokumentov poskytnutých pozostalými či z dokumentov z deportácií, niektoré údaje sa preto môžu mierne líšiť.
Prázdne políčka v kolónke „Miesto transportu“ vyjadrujú, že nám nie sú dostupné záznamy, kde sa daný človek dostal. Uvedené sú posledné dostupné záznamy osôb.
Zoznam obsahuje mená židov, ktorí mali v období 2. sv. vojny v Považskej Bystrici zapísané trvalé bydlisko.
Zoznam berte ako pamiatku na tých, ktorí sa už po vojne medzi nás nikdy nevrátili.

Stiahnuť dokumend v Exceli

Zdroje článku:
1.) ŠA TN, archív PB, OÚ I, Diplomová práca: Židia v Považskej Bystrici v rokoch 1939-1945, Marián Ragula
2.) SNM – Múzeum židovskej kultúry: Encyklopédia židovských náboženských obcí, r. 2009, ISBN 9788080602208, s 153-156
3.) M. Belás: Židia v Považskej Bystrici, ISBN 978-80-972114-6-2, 144 s.
4.) Yad Vashem archív 

Scroll to Top