Ondrej Štrbák sa narodil 24. marca 1923 v Považskej Bystrici Jánovi a Anne Štrbákovej, ktorí bývali v dome na ulici Prúdy. Bol najmladším z ôsmych súrodencov. Vyrastal v katolíckej rodine, ktorá vychovávala svoje deti tak, aby boli verné Bohu a národu. Jeho otec zomrel, keď bol ešte malý, matka predala aj kravu a žili iba z rolí, len aby deti mohli študovať.
Základnú školu navštevoval v Považskej Bystrici. Stredoškolské vzdelanie ukončil maturitnou skúškou na Reálnom gymnáziu v Trenčíne. Čas strávený vo vlaku počas dochádzania do školy venoval učeniu, keďže voľného času v Považskej Bystrici mnoho nemal. Venoval sa totiž hraniu a režírovaniu divadla v katolíckom dome.
V roku 1945 odišiel do Bratislavy, kde začal študovať medicínu. Bol vynikajúcim študentom, na fakulte pôsobil ako vedecká pomocná sila a študenti si ho zvolili aj za predsedu Klubu slovenských medikov. Nesúhlasil so zavádzaním komunistického režimu po 2. svetovej vojne, čo vyjadril zapojením sa do akcie Bielej légie.
Biela légia
Po roku 1945 sa začali objavovať rôzne protikomunistické skupiny. Členom jednej takejto skupiny bol aj Albert Púčik. Skupina však bola odhalená a Albert bol odsúdený na 7 mesiacov väzenia. Po prepustení z väzenia chcel dokončiť štúdium medicíny, no zaradili ho na prevýchovu do pracovného tábora. Po tejto skúsenosti emigroval do Rakúska, kde založil hnutie Biela légia.
Príslušníkom Bielej légie sa mohol stať každý, kto akýmkoľvek spôsobom prerušil takú akciu komunistov, ktorou mohli byť poškodené základné ľudské a občianske práva. Táto nová forma odporu nemala byť násilná, ale mala usilovať o poľudštenie všeobecných životných podmienok.
4. januára 1949, keď bol Andrej Štrbák v poslednom ročníku štúdia ho požiadal spolužiak z trenčianskeho gymnázia, Albert Púčik, o nocľah. Umožnil mu prenocovať na Svoradovom internáte v Bratislave. V tú noc však Alberta Púčika chytili a začala sa realizovať veľká akcia ŠTB. Boli zaistené desiatky ďalších ľudí z hnutia. Pri vyšetrovaní boli používané kruté metódy fyzického a psychického týrania a každý, s kým sa Albert Púčik a Anton Tunega stretli, bol okamžite považovaný za spolupracovníka.
Vykonštruovaný proces
Vo vykonštruovanom procese boli všetci obžalovaní prezentovaní ako profesionálni agenti, ktorí roky zhromažďovali dôverné informácie o politických, bezpečnostných a hospodárskych otázkach. Všetci ktorí sa s odsúdenými stretli a neoznámili to polícii boli označení za komplicov.
Rozsudok nad touto skupinou bol vynesený 21. mája 1949. Najvyššie tresty v tomto procese dostal Albert Púčik, Anton Tunega, Eduard Tesár a Ľ. Gálik, ktorí boli odsúdení na doživotie. Ostatní dostali tresty v spoločnej úhrne 227 a pol roka. Andrejovi Štrbákovi bol vymeraný trest v dĺžke 2 a pol roka.
Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie no najvyšší súd v Prahe bol ešte tvrdší. Iniciátori boli odsúdení na trest smrti, ktorý bol vykonaný obesením, Ľ. Gálik dostal doživotie, ostatní obvinení boli odsúdení na tresty v spoločnej úhrne 442 a pol roka. Andrejovi Štrbákovi bol trest zvýšený na 11 a pol roka.
Život
Andrej Štrbák bol zadelený do Jáchymovských uránových baní, kde prišiel o to najcennejšie, čo človek má, zdravie. Neskôr ho preložili do nemocnice v Siroviciach, kde pôsobil ako všeobecný lekár a zubár pre svojich spoluväzňov a tamojších obyvateľov.
Po viac ako desiatich rokoch sa na Veľkú noc v roku 1959 vrátil domov do Považskej Bystrice. Nájsť zamestnanie však bolo nemožné a nemohol sa uplatniť ani ako lekár, keďže mu chýbala záverečná skúška a už mu nebolo umožnené k nej pristúpiť. Náhoda mu pomohla stretnúť sa s bývalým spolužiakom MUDr. Magdolénom, ktorý poznajúc jeho vynikajúce schopnosti, ponúkol mu zamestnanie v handlovskej nemocnici, kde pracoval pri röntgenoch. Tu sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Máriou Manínovou, ktorá pracovala ako zdravotná sestra na chirurgickom oddelení.
Svadba sa konala 8. februára 1959 v Lazoch pod Makytou, kde ich oddal Andrejov brat, ktorý tam pôsobil ako rímskokatolícky farár. V januári 1960 sa im narodila jediná dcéra Dagmar. Rodinné šťastie však netrvalo dlho. Zdravotný stav sa vplyvom ťažkých podmienok prežitých vo väzení neustále zhoršoval. Andrej Štrbák zomrel 25. novembra 1961 necelé tri roky po prepustení z väzenia.
Pochovaný je v rodinnom hrobe na starom cintoríne neďaleko kríža. 7. februára 1992 bol rehabilitovaný a Univerzita Komenského mu udelila čestný titul MEDICINAE UNIVERSAE DOCTOREM HONORIS CASUE in memoriam.
Zdroje:
1./ JAKÚBKOVÁ, Naďa. 2018. Nenaplnené túžby Ondreja Štrbáka. In: Považskobystrické novinky, 1998, roč. 2, č. 12, s. 5
2./ ZELENÁKOVÁ, Alena. 2006. Andrej Štrbák 24.3.1923 – 25.11.1961, Považská knižnica Považská Bystrica. 2006, 20 s.
