Dievča s horolezeckým lanom a fotoaparátom na tatranských štítoch. Mladá banková úradníčka obrazom zachytávajúca ťažký život odľahlých horských dedín i chudobu miest. Študentka Bauhausu experimentujúca s možnosťami fotografie ako média. Fotografka prinášajúca témy dovtedy v stredoeurópskom priestore zo ženskej perspektívy nepoznané. Človek, ktorý počas holokaustu prišiel o najbližších. Presvedčená komunistka, ktorá verila, že aj jej pričinením bude spoločnosť v novom zriadení humánnejšia a spravodlivejšia. A napokon matka oddelená železnou oponou od dcéry, ktorá po obvinení z poškodzovania záujmov republiky z tejto „spravodlivejšej spoločnosti“ emigrovala. Irena Blühová.
Irena Blühová sa narodila 2. marca 1904 ako najmladšia zo šiestich súrodencov do domu na námestí starej Považskej Bystrice,[1] kde jej otec vlastnil obchod s miešaným tovarom. Už ako dievča prišla o matku. Základnú školu navštevovala v Považskej Bystrici, na vyššiu dievčenskú školu išla za vzdelaním do Trenčína.[2] Počas štúdia videla hrôzy prvej svetovej vojny, keď sa telocvičňa školy premenila na vojenskú nemocnicu, kde ošetrovali ranených vojakov prichádzajúcich z frontu. Už tu podľa slov jej dcéry začína Irenino citlivé vnímanie utrpenia a nespravodlivosti. [3]
Na formovanie jej ľavicovej orientácie mali vplyv i ďalšie okolnosti – chudoba dedín rodného Horného Považia či Kysúc a Oravy, odkiaľ pochádzala rodina jej matky ako aj osoba strýka Emila Balázsa, ktorý ako „sudca chudobných“ pôsobil v Budapešti.[4] Ako sedemnásťročná vstupuje Irena Blühová do komunistickej strany. Fotoaparát Görz Tenax, ktorý odkúpila od svojho známeho v roku 1924 jej v začiatkoch slúžil na zachytenie početných potuliek po Slovensku. Na výpravách ju okrem fotoaparátu sprevádzal Imro Weiner, s ktorým sa poznala od detstva. Bol najlepším priateľom Ireninho brata Lajoša, ku ktorému mala zo súrodencov najbližšie.[5] Neskôr sa stáva Imrovou družkou a v roku 1933 manželkou. Zatiaľ čo on kreslil, Irena fotografovala. V 20. rokoch vznikajú jej prvé cykly: Kysuca, Kysuca; Deti a detská práca; Kreténizmus a jeho príčiny; Svätí za dedinou; Sezónni robotníci; Aj tak sa dá žiť. Spoločným menovateľom snímok tohto obdobia je snaha autorky konfrontovať spoločnosť s biedou a utrpením najslabších. Snáď najvýraznejšie je to cítiť pri porovnaní diela Blühovej a jej súčasníka Karola Plicku. Hoci ich fotografie vznikali v rovnakom čase, rozprávajú dva rôzne príbehy. Kým Plickovo Slovensko je bukolicky malebné, Blühovej snímky vyrušujú, poukazujú na zaostalosť a materiálnu biedu.
Spolu s Imrom sa presťahovali do Bratislavy, kde Irena popri zamestnaní študuje na reálnom gymnáziu. Vďaka Imrovým pobytom v Prahe, Berlíne či Paríži a vlastnej jazykovej vybavenosti sleduje zblízka trendy európskeho moderného umenia. V roku 1927, počas cesty po Európe, vo Frankfurter Zeitung narazí Irena na výzvu určenú mladým umelcom, ktorým je ponúkaná možnosť študovať a tvoriť na Bauhause.[6] Humanistické zameranie tejto výtvarnej školy, dôraz na prepojenie umenia s praxou, funkcionalitu, kolektívny charakter tvorby – to všetko bolo Irene blízke. Do Dessau prišla študovať v roku 1931. Po prípravnom kurze sa venovala fotografii, typografii a reklamnej tlači. Študovala u Waltera Peterhansa, na škole v tom čase pôsobili osobnosti ako Mies van der Rohe, Josef Albers či Vasilij Kandinskij. Bauhaus zostal po zvyšok života pre Irenu nielen školou, ktorá formovala jej umelecké videnie, ale predovšetkým školou, ktorá učila svojich študentov solidarite a ľudskosti.
Po návrate z Dessau využila svoje poznatky v práci pre ľavicové časopisy DAV, Nová Bratislava, maďarský Az út a nemecké Arbeiter Illustrierte Zeitung. Spoločne s podobne zameranými fotografmi a fotografkami založila skupinu Sociofoto. Bola poverená vedením kníhkupectva Blüh, ilegálneho strediska komunistickej strany, ktoré v čase silnejúcej moci Adolfa Hitlera malo zoskupiť spoľahlivých ľudí schopných fungovať v medzinárodnej sieti antifašistického hnutia. Do Rakúska a Maďarska pašovala tlačoviny, v Československu, poslednej demokratickej krajine strednej Európy, pomáhala ukrývať predstaviteľov rakúskeho a maďarského odboja. Počas druhej svetovej vojny, v roku 1941 bol i na ňu vydaný zatykač a sama bola nútená skrývať sa v horách Malej Fatry,[7] ktorú dobre poznala ešte z čias turistických prechodov v mladosti. Zvyšok vojny žila pod falošnou identitou ako Elena Fischerová v Humennom a Nitre, kde hrala nebezpečnú hru, keď ako vedúca benzínovej stanice pomáhala zásobovať palivom jednotky v Slovenskom národnom povstaní. Ilegalita ju zachránila pred deportáciami, ktoré jej hrozili vzhľadom na jej židovský pôvod. Vojnu prežila. Nie však jej najbližší – otec, sestry i brat zahynuli v koncentračných táboroch Terezín a Osvienčim. Utrpelo i jej manželstvo. Imro Weiner, ktorý vo francúzskom odboji prijal meno Kráľ, si v Paríži, kde prežil vojnové roky, našiel novú partnerku. Po vojne sa manželstvo rozpadlo a ich spoločnú dcéru Zuzanu vychovávala Irena sama.[8]
K fotografovaniu sa Irena v povojnových rokoch už nevrátila, a ak, tak len vo forme rodinných fotografií. Po roku 1948, v novom zriadení, ktoré malo krajinu viesť k svetlým zajtrajškom, už naviac nebolo žiadúce poukazovať na nedostatky. Irena Blühová sa stala najskôr riaditeľkou vydavateľstva Pravda, stála pri zrode ÚĽUV-u, neskôr pracovala v Štátnom pedagogickom ústave, kde založila a viedla Slovenskú pedagogickú knižnicu. Popri tom sporadicky fotografovala portréty. V 70. a 80. rokoch sa sústredila na krajinársku fotografiu v cykle Stromy. V súkromí revolúcia požierala svoje deti. Jej dcéru ako predstaviteľku študentských protestov po roku 1968 vyhodili z vysokej školy a obvinili z poškodzovania záujmov republiky.[9] V roku 1972 Zuzana Blühová emigrovala do Veľkej Británie. Ideály, za ktoré bojovala jej matka sa nenaplnili.
V 80. rokoch sa dielu Ireny Blühovej dostalo medzinárodného ocenenia. Jej meno bolo zaradené do reprezentatívnej Encyclopedie Internationale des Photographes medzi osobnosti, ktoré výrazne ovplyvnili vývoj svetovej fotografie[10] a jej tvorba bola znovuobjavená na výstavách v Helsinkách, Lipsku, Budapešti a Kolíne.
„Keď sa dívam späť, ani sa mi nechce veriť, čo všetko mám za sebou. Môj život bol ako harmonika: široký, rozohraný pestrými akordmi. Stojím tu pred vami so zlomkom svojej vyše šesťdesiatročnej fotografickej tvorby. Je to veľa? Nie. Je to relatívne málo, aby sa človek mojej generácie vyspovedal zo všetkého toho, z čoho by sa mohol a mal.“ (Z prepisu rozprávania Ireny Blühovej počas jej autorskej výstavy v Humennom, 1987)
[1] Sčítací hárok z roku 1930. Digitalizované na https://www.slovakiana.sk/scitacie-harky/cair-…
[2] ŠKVARNA, Dušan: Príbeh Ireny Blühovej. In: kol. autorov: Irena Blühová, Osveta, 1991, s. 8.
[3] Bauhausský hvizd. Dokument o průkopnici sociální fotografie Ireně Blühové. Dostupné na: https://vltava.rozhlas.cz/bauhaussky-hvizd-dokument-o-prukopnici-socialni-fotografie-irene-bluhove-7901527
[4] ŠKVARNA, Dušan: Príbeh Ireny Blühovej, s. 8.
[5] Prvá. Fotografka Irena Blühová. Televízny dokument RTVS. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=_esmZ8svowE&t=321s
[6] Bauhausský hvizd. V roku 1930 vychádza i špeciálne číslo časopisu RED – měsíčník pro moderní kulturu venovaný Bauhausu. V tomto čísle sa viackrát objavuje apel na mladých umelcov, aby išli študovať na Bauhaus. Texty určite na Irenu zapôsobili. V tom roku sa prihlasuje a v nasledujúcom roku začína svoje štúdium na Bauhause. Digitalizované dostupné na https://monoskop.org/images/a/a6/ReD_III-5_Feb_1930_The_Bauhaus_Issue.pdf.
[7] Prvá. Fotografka Irena Blühová. Televízny dokument RTVS.
[8] Tamže.
[9] Tamže.
[10] kol. autorov: Irena Blühová, 160.
