Predhovor
Bojové operácie na Slovensku v rokoch 1944 – 1945 boli zdĺhavé, intenzívne, vyznačovali sa tvrdošijným odporom nepriateľa a prebiehali v podmienkach ťažko dostupného hornatého lesného terénu. Začali sa v mimoriadnych podmienkach, keď na pomoc Slovenskému národnému povstaniu bola súrne pripravená a od 8. septembra do 28. októbra 1944 uskutočnená Karpatsko-duklianska operácia vojskami 38. armády 1. ukrajinského frontu pod velením generálplukovníka Kirilla Moskalenka a časťou síl 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu pod velením generálplukovníka Andreja Grečka. Dňa 21. septembra bola 1. gardovou armádou oslobodená prvá slovenská obec – Kalinov. Následne 6. októbra 1944 1. československý armádny zbor prekročil slovenskú (československú) hranicu v priestore Duklianskeho priesmyku a oslobodil Vyšný Komárnik. V druhej polovici septembra 1944 sa začala Karpatsko-užhorodská operácia hlavných síl 4. ukrajinského frontu, ktorá trvala do konca októbra 1944. Tieto dve operácie tvorili spolu Východokarpatskú operáciu, v priebehu ktorej 270-tisícové zoskupenie sovietskych vojsk vstúpilo na územie Slovenska a začalo ho oslobodzovať.
V novembri a decembri 1944 vojská 4. ukrajinského frontu a pravého krídla 2. ukrajinského frontu uskutočnili Východoslovenskú operáciu, v priebehu ktorej bola oslobodená časť územia východného Slovenska, vrátane miest Humenné, Trebišov a Michalovce.
V decembri 1944 počas Budapeštianskej operácie, ktorá sa dotkla i Slovenska, 6. gardová tanková armáda generálplukovníka Andreja Kravčenka spolu so 7. gardovou armádou generálplukovníka Michaila Šumilova oslobodili Šahy a 20. decembra 1944 aj Levice. Zimnou ofenzívou Červenej armády po celej dĺžke sovietsko-nemeckého frontu sa na Slovensku začala Západokarpatská operácia vojsk 4. ukrajinského frontu armádneho generála Ivana Petrova a pravého krídla 2. ukrajinského frontu poľného maršala Sovietskeho zväzu Rodiona Malinovského. V priebehu tejto prvej operácie v roku 1945 bolo zavŕšené oslobodenie východnej a strednej časti Slovenska, vrátane Košíc, Prešova, Zvolena a Banskej Bystrice.
Ďalšou operáciou oslobodzovania Československa bola Ostravská operácia (10. 03. – 05. 05. 1945) uskutočnená vojskami 4. ukrajinského frontu pod velením armádneho generála Ivana Petrova (od 25. 03. 1945 armádneho generála Andreja Jeremenka). V priebehu tejto operácie bol oslobodený celý priemyselný komplex Ostravska a územie severného a severozápadného Slovenska. Po boku sovietskych jednotiek úspešne bojoval aj 1. čs. armádny zbor v zostave 18. armády rozšírený o 4. čs. brigádu a 17. gardový delostrelecký zbor.
Treťou operáciou v roku 1945 bola Bratislavsko-brnianska operácia (25. 03. – 05. 05. 1945) vojsk 2. ukrajinského frontu. Začala sa 25. marca po celej dĺžke frontu. V priebehu operácie bola oslobodená západná časť Slovenska a prevažná časť Moravy. Jej vyvrcholením bolo oslobodenie Bratislavy a Brna.
Oslobodenie Slovenska trvalo takmer osem mesiacov. Hornatý terén, predovšetkým na strednom a severnom Slovensku, takmer úplne vylúčil možnosť použitia tankov, obmedzil leteckú a delostreleckú podporu. Počas oslobodzovania Slovenska sa bojov zúčastnilo od 150 000 (Karpatsko-duklianska operácia) do 600 000 osôb (Ostravská a Bratislavsko-brnianska operácia). Červená armáda utrpela veľké straty. Na území Čiech a Slovenska zahynulo vyše 140 000 sovietskych vojakov, z toho približne dve tretiny na Slovensku. Boje na Slovensku svedčia o tom, že porážka nemeckého zoskupenia na tomto území by bez Červenej armády nebola možná. Stali sa príkladom pevnej vôle sovietskej vlády pri urýchlení porážky hitlerovského Nemecka, hrdinským činom uskutočneným sovietskymi vojakmi v mene oslobodenia krajín Európy od nacizmu.
Sovietski, rumunskí a československí vojaci oslobodili i Považskú Bystricu. Obec bola svojím postavením na rozhraní 4. a 2. ukrajinského frontu, čo zapríčinilo, že oslobodenie Považskej Bystrice spadá tak pod Ostravskú ako aj pod Bratislavsko-brniansko operáciu. Z väčšej časti však oslobodenie obce spadá pod 2. ukrajinský front a Bratislavsko-brniansku operáciu, kde Považská Bystrica stála na severnom pravom krajnom krídle 2. ukrajinského frontu, ktorému velil maršal Sovietskeho zväzu Rodion Malinovskij. Už prvý deň po oslobodení prišli do obce i jednotky 1. československého armádneho zboru, ktoré boli súčasťou 4. ukrajinského frontu a od Martina cez Žilinu postupovali na Moravu a do Sliezska. Tak bola Považská Bystrica sčasti oslobodená i 4. ukrajinským frontom pod velením generála Andreja Jeremenka, konkrétne južným ľavým krajným krídlom tohto zoskupenia.
OSLOBODENIE POVAŽSKEJ BYSTRICE (30. APRÍL 1945)
Oslobodenie Považskej Bystrice rumunskou, sovietskou a československou armádou je súčasťou po všetkých stránkach najrozsiahlejšej bojovej činnosti v celej histórii Slovenska. Dňa 30. apríla 2020 sme si pripomenuli už 75. výročie tejto významnej udalosti, ktorá jednoznačne patrí k dôležitým historickým míľnikom dejín stredne veľkého mesta na Váhu. Obsahovo zaujímavá a vojensky ladená téma z konca druhej svetovej vojny ešte vždy požíva veľkú vážnosť.
Stalin dal svojim generálom jasný rozkaz. Víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne malo byť dosiahnuté na Deň pracujúcich – 1. mája, aby sa tak zvýraznila úloha robotníckej triedy pri porážke nacizmu a zároveň aj umocnila veľkosť Sovietskeho zväzu.
Už 16. apríla 1945 začali „preteky“ poľných maršalov Sovietskeho zväzu Georgija Žukova a Ivana Koneva o dosiahnutie Berlína. Na budove Ríšskeho snemu zaviala sovietska zástava už 30. apríla o 23.00 h a potom po druhýkrát pred objektívom fotoaparátu o 3.00 h ráno nasledujúceho dňa, no berlínska posádka kapitulovala až 2. mája 1945. Ukončiť vojnu na deň pracujúcich sa tak nepodarilo.
Červená armáda počas svojho postupu na západ rýchlo napredovala poľskými ako aj maďarskými rovinami. Rovinaté nížiny totiž umožňovali do šírky rozvinúť obrnené tankové zväzy, ktoré za podpory letectva rozrážali cestu pre postup pechote. Na druhej strane husto zalesnené a členité územie Slovenska s početnými údoliami a horskými priesmykmi značne spomalilo postup Červenej armády. Zo strategického hľadiska však bolo potrebné dobyť i tento priestor, pretože práve z územia Československa mohli Nemci podniknúť bočné útoky na postupujúce sovietske jednotky v Poľsku ako aj v Maďarsku.
Obranu strednej časti frontu v priestore Karpát na Slovensku zabezpečovala do 20. marca 1945 armádna skupina „Heinrici“ pod velením generálplukovníka Gottharda Heinriciho. Skupina sa rozpadla po tom, čo bol jej veliteľ povolaný k obrane Visly. Na území Slovenska však naďalej ostali pôsobiť zvyšky tejto skupiny – 1. maďarská armáda, časti nemeckej 1. tankovej armády a 8. nemecká armáda. Toto zoskupenie vytvorilo armádnu skupinu „Mitte“ (nem. stred) pod velením „posledného Hitlerovho generála“ – poľného maršala Ferdinanda Schörnera. Nemci sa horúčkovito pripravovali na obranu, využívajúc prírodné danosti regiónu. Najsilnejšie obranné pásmo bolo vybudované na rieke Hron, a to do hĺbky 5-7 km. Ďalšie obranné pásma slabšej sily boli vybudované na riekach Nitra, Váh a Morava.
Aj v Považskej Bystrici sa Nemci pripravovali na obranu, budujúc obranné zákopy po pravej strane Váhu. Obranné práce viedol nemecký bezpečnostný referent z miestnej komandantúry – štábny kapitán Anton Rosenberg, etnický Nemec z česko-nemeckého pohraničia. Už začiatkom apríla 1945 bola nemecká Ortskommandantura presunutá z južného krídla budovy II. ľudovej obecnej školy (dnešnej budovy Základnej umeleckej školy) na zámok v Orlovom. Boli tu vybudované i palebné postavenia pre delostrelectvo. Delá boli namierené z orlovského kopca (z úpätia kóty 475 Hôrka) priamo na Považskú Bystricu. Zákopy s plným profilom pre krytie pechoty sa vybudovali pri Považskom Podhradí a tiež pri vstupe do údolia rieky Papradňanky tak, aby strelci mohli mieriť na druhú stranu Váhu. Okrem toho sa zákopy budovali i v južnej a východnej časti Považskej Bystrice v smere na Sverepec a na Prečín. Plány obrany počítali s úplným rozstrieľaním Považskej Bystrice akonáhle do nej vstúpi nepriateľ.
Územím Slovenska postupovali od jesene 1944 časti dvoch sovietskych zoskupení. Cez karpatské priesmyky z východu na západ postupovalo južné krajné krídlo 4. ukrajinského frontu armádneho generála Ivana Petrova (26. marca nahradený armádnym generálom Andrejom Jeremenkom), pričom v tomto zoskupení pôsobil i 1. čs. armádny zbor. Z maďarských rovín cez stredné Slovensko na západ postupovalo severné krajné krídlo 2. ukrajinského frontu pod velením maršala Sovietskeho zväzu Rodiona Malinovského.
Práve severné krajné krídlo 2. ukrajinského frontu maršala Malinovského, tvorené 40. armádou generálporučíka Filipa Žmačenka a 4. rumunskou armádou zborového generála Nikolu Dăscălescu, dostalo v rámci Bratislavsko-brnianskej operácie (začala 25. marca 1945) úlohu prekročiť južnú časť pohoria Veľkej a Malej Fatry, vstúpiť do Rajeckej kotliny, následne prekročiť Strážovské vrchy a dosiahnuť rieku Váh. Dňa 17. apríla 1945 maršal Malinovskij vojenskou smernicou upresnil úlohy 40. a 4. armády ohľadne násilného prechodu Váhu a ďalšieho postupu na Moravu. Armády generálporučíka Žmačenka a generála Dăscălescu však postupovali veľmi pomaly. Zapríčinilo to viacero faktorov – neschodný lesnatý terén, husté hmly a striedanie nepríjemných dažďov so snežením v pohorí Malej Fatry.
Keď 26. apríla 1945 stredná časť 2. ukrajinského frontu oslobodila Brno a na severe stredná časť 4. ukrajinského frontu úspešne postupovala na Ostravu, ocitli sa nemecké jednotky v priestore Žilina – Pov. Bystrica – Dubnica nad Váhom v širšom obkľúčení. Už 29. apríla spozorovali prieskumné jednotky Červenej armády ústup nepriateľa zo Žiliny, čo malo za následok rozpohybovanie celého frontu prechádzajúceho naprieč Rajeckou kotlinou ďalej v smere na západ.
Dňa 29. apríla 1945 bolo rušno i v Považskej Bystrici. Na rozdiel od Žiliny sa tu Nemci pripravovali na obranu a nehodlali ustúpiť bez boja, no počas dňa sa niečo zmenilo; nemeckému referentovi štk. Antonovi Rosenbergovi sa prihovoril majiteľ orlovského zámku a zároveň stály člen predstavenstva považskobystrickej Zbrojovky – Ing. Klement Růžička. Z vlastnej iniciatívy si vymyslel správu, že Rusi sa približujú od Púchova, a hrozí tak úplné obkľúčenie posádky v úseku Považskej Bystrice. Kapitán Rosenberg nechcel uveriť, preto vzápätí vyslal motorizovanú spojku, aby zistila pravosť informácie. Bol naozaj hlásený pohyb nepriateľských jednotiek, no išlo iba o sovietskych prieskumníkov niekde severne od Dubnice nad Váhom. To však kapitánovi stačilo. Ešte v ten deň sa rozhodol bez boja ustúpiť z výhodnej palebnej pozície aj s väčšou časťou mužstva cez Marikovskú a Papradňanskú dolinu smerom na Moravu.
Noc z 29. na 30. apríla 1945 sa v Považskej Bystrici niesla v znamení výbuchov. Nemci urýchlene ničili telegrafné a telefónne linky, zariadenia vlakovej stanice a pošty, cestné a železničné spoje, ukončovali práce s podmínovaním mostov cez Váh v Nosiciach, Nimnici a Považskej Bystrici. Obyvateľom zabavovali kone, vozy, postroje a hlavne bicykle. Pod ochranou tmy krátko pred polnocou začali ustupovať najprv na pravú stranu Váhu a potom cez Marikovskú dolinu ďalej na Moravu.
V pondelok ráno 30. apríla 1945 o 5.00 h, zahájila 18. horská strelecká divízia 4. rumunskej armády pod velením brigádneho generála Petru Alecsiu z priestoru Rajca prenasledovanie nepriateľa na čiare Veľká Čierna – Prečín – Považská Bystrica. Medzitým o 7.10 ustupujúce nemecké jednotky detonáciou vyhodili do vzduchu most Generála M. R. Štefánika cez Váh. Okolo 10.50 h sa v Považskej Bystrici objavili prvé rumunské jednotky na koňoch. Išlo o prieskumníkov, ktorí ihneď nadviazali kontakt s miestnym obyvateľstvom. Od ľudí sa dozvedeli, že Nemci v noci predčasne ustúpili. Prieskumníci vzápätí odcválali naspäť do Prečína, kde sa nachádzalo veliteľstvo rumunských oddielov, aby podali hlásenie. Pechota, delostrelectvo a poľné kuchyne rumunskej 18. horskej divízie vkročili do Považskej Bystrice presne napoludnie. Ľudia začali zdobiť svoje domy zástavami a vlajkami, v oknách a výkladoch sa objavili busty a obrazy Stalina, Masaryka, Beneša a Štefánika. Oslobodenie sa nieslo v znamení srdečného vítania s rumunskými jednotkami, ľudia od radosti plakali, objímali sa, tešili sa zo života a v prvých minútach ani nevedeli, ako majú vyjadriť svoju nesmiernu radosť. Zástupy zvedavcov sa zhromažďovali hlavne pri rumunských poľných kuchyniach. Rumuni piekli a ľuďom rozdávali „vojenský“ chlieb v tvare tehly.
Vtom sa však z protiľahlého brehu Váhu ozvalo prenikavé pískanie. Zadné voje nemeckej armády zahájili mínometný útok na Považskú Bystricu. Všetci sa rozutekali do úkrytov. Sporadická streľba utíchla až po štyroch hodinách o 16.00 h, pričom o život prišli dvaja civilisti. Medzitým do Považskej Bystrice dorazili zo Žiliny aj jednotky 18. armády 4. ukrajinského frontu generálporučíka Antona Gastiloviča spolu s brigádami 1. čs. armádneho zboru generála Karla Klapálka. Celá ľavá strana Váhu sa tak podvečer ocitla v rukách Červenej armády a jej spojencov.
Sled udalostí nabral 30. apríla 1945 rýchly spád i v Papradňanskej doline, kde sa iniciatívy chopila úderná partizánska brigáda „Rodina“ (rus. Vlasť). Pod velením Ukrajinca Anatolija Garnického zostúpilo z hôr 256 ozbrojených mužov ruskej, bieloruskej, ukrajinskej a českej národnosti spolu s rodákmi z Turzovky a z Vysokého nad Kysucou. Obsadili Papradno a zároveň zviedli víťazný boj pri osade „Košiary“, kde asi 80 Nemcov zhromažďovalo rukojemníkov. Partizánom žičilo šťastie, pretože Nemcom sa tu pri streľbe zasekol guľomet. Do večera partizáni ešte obsadili Brvnište, Stupné a Jasenicu.
V oblasti Maríkovej zaútočila časť 120-člennej partizánskej údernej brigády „Suvorov“ pod rusko-ukrajinským velením Dimitrija Rezutu a Vsevoloda Klokova na posledných nemeckých oneskorencov v úseku horského priesmyku „Usudička“. Partizáni spustili guľometnú paľbu zo skalného brala a zároveň zaútočili spod násypu miestneho potoka. Prekvapenie bolo dokonalé. Asi desiatka Nemcov sa vzdala, no partizáni nebrali zajatcov.
Navečer, ešte v ten istý deň, zahájili úderné jednotky 1. čs. armádneho zboru násilné prekročenie Váhu na úseku Považská Teplá – Veľká Bytča. Prieskum sa zmienil iba o slabších jednotkách, no i tak kládli obrancovia na pravej strane Váhu tvrdošijný odpor. Prielom a predmostie sa nakoniec podarilo vybudovať krátko po polnoci pri Veľkej Bytči. Vzápätí československé jednotky začali s nočným postupom po pravej strane Váhu južným smerom na čiare Veľká Bytča – Púchov. V utorok 1. mája 1945 bolo oslobodenie okresu úspešne dokončené. Ženisti vybudovali pri Považskom Podhradí pontónový most s dĺžkou 110 m a nostnosťou 9 ton. Aj za využitia pontónového mostu pri Veľkej Bytči zahájili už 2. mája jednotky Červenej armády ako aj 1. čs. armádneho zboru spolu s rumunskými vojskami postup na Moravu Marikovskou a Papradňanskou dolinou.
Mier a koniec vojny 8. mája 1945 zastihol nami sledované vojská pri obci Pivín, neďaleko Prostějova. Ešte do 11. mája sa však bojovalo proti zoskupeniu „Mitte“ poľného maršala Schörnera na území južných Čiech. Jednotlivé nemecké bandériá boli potom porážané v nasledujúcich dňoch; streľba utíchla 19. mája 1945.
Na záver treba poznamenať, že obyvatelia Považskej Bystrice očakávali prechod frontu s istým napätím. Existoval strach z Nemcov, no nemenej tiež strach z Rusov. Traduje sa, že „keď išli Nemci po hradskej na Rusov, ľudia schovávali na humnách svoje kone, lebo sa báli, že im ich zoberú a nasadia na front. Keď potom prišli Rusi, ľudia schovávali na humnách svoje dcéry, pretože sa báli, aby sa nebodaj niečo zlé neprihodilo.“ Aj o tom bolo oslobodenie.
Zdroje:
1.) CSÉFALVAY, František et al. Vojenské dejiny Slovenska (Zv. V) : 1939 – 1945. Bratislava: Magnet Press, 2008, 287 s.
2.) GRYLEV, Anton et al. Oslobodenie Československa. Prel. Lýdia Riabinina. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1966, 364 s.
3.) Kronika mesta Považská Bystrica. [Dostupná na Mestskom úrade v Pov. Bystrici].
4.) Kronika obce Papradno. [Dostupná v osobnom archíve Štefana Meliša].
5.) LIPTÁK, Branislav. 30 slobodných rokov okresu Považská Bystrica: Fakty z oslobodzovania a budovania okresu Považská Bystrica. Považská Bystrica: OOS, 1975, 53 s.
6.) Oslobodenie Slovenska 1944 – 1945. Zost. Viera Kováčová et al. [Zborník z medzinárodnej konferencie konanej 29. – 30. apríla 2010 v Liptovskom Mikuláši]. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2010, 285 s.
7.) Považská Bystrica : Z dejín mesta. Zost. B. Kortman. Žilina: Knižné centrum, 2006, 278 s.
8.) PROCHÁZKA, Zdeněk et al. Vojenské dějiny Československa (Zv. IV) : 1939 – 1945. Praha: Naše vojsko, 1988, 800 s.
9.) Rozhovor s Antonom Šikulíncom (nar. 1934) o ústupe nemeckých vojsk Marikovskou dolinou. [Rozhovor zo dňa 10. 04. 2015 v osobnom archíve autora].
10.) Štátny archív Trenčín, pobočka Považská Bystrica, fond ONV Považská Bystrica, knihy úradné, zápisnice 1945 – 1950, šk. č. 1, Zápisnice ONV, i. j. 1 – 4, Zápisnice ONV č. III (január – jún 1946); Zápisnica zo dňa 18. 02. 1946.
11.) TVARŮŽEK, Břetislav et al. Osvobození Československa Rudou armádou 1944/1945 (Zv. II). Praha: Naše vojsko, 1965, 448 s. [Príloha 21 máp].
