Žigmund Balaša veľmi miloval svoju manželku, dcéru poľského kniežaťa Samuela Zborovského. Miloval ju tak veľmi, že sa rozhodol postaviť pre ňu v Orlovom krásny kaštieľ. Pri jeho výstavbe bol všade a orlím zrakom sliedil, aby hniezdočko ich lásky bolo dokonalé. Najchýrnejší stavali a umelci krášlili tento skvost. Žigmund dal dokonca rozkaz, aby sa Orlovčania presťahovali od Váhu pod kopec Kačky, lebo nevzhľadná osada rušila výhľad z okien kaštieľa.
Na slávnosť otvorenia tohto skvostu sa schádzalo panstvo z celého Uhorska i Poľska. Z kuchyne sa šírila všakovaká vôňa koláčov, pečených kačíc, husí i moriek, nechýbala ani divina. Pre mlsné jazýčky sluhovia opekali na ražni vola, naplneného prepelicami, slaninou, vajcami a inými dobrotami.
V poslednej chvíli sa Žigmund rozhodol, že kaštieľ ešte viac vyzdobí, aby príchodiace panstvo od prekvapenia híkali. Orlovčania sa museli rozbehnúť po celom okolí, otrhať všetky kvety a zeleň v chotári a uviť girlandy.
Už sa po kamenných cestách blížili kočiare, lodníci zvážali pánov a dámy po Váhu zdola i zhora, keď starý sluha Emanuel dozdobil okná a pripínal poslednú girlandu nad portál brány vedúcej do kaštieľa. Pri toľkom náhlení sa mu ruky triasli a nie a nie pripnúť. Netrpezlivý Žigmund naň zvolali: „Ty staré nemehlo, odpočívať môžeš v truhle, teraz rob!“ Čím sa Emanuel viac snažil, tým sa mu viac nedarilo. Žigmund mu rozkázal, aby zišiel z rebríka, že girlandu zavesí sám. Starý sluha pokorne zostúpil z rebríka a Žigmund naň vystúpil. Girlandu zavesil a na poslednom vrchnom šteblíku rebríka poskakoval a hrdil sa, aký je jeho kaštieľ krásny a dokonalý. Starému sluhovi sa vyhrážal, že len čo zíde dolu, hneď ho prepustí zo služby. Vtom sa pod ním šteblík zlomil a on zletel dolu. Pri páde sa chcel zachrániť a chytil sa girlandy, tá ho neudržala a on aj s girlandou revúc na zem dopadol. Veľa nechýbalo a Žigmund mohol odpočívať v truhle naveky.
„Ej, veru, kto druhému jamu kope, sám do nej padne!“
Napísala a stránke Historická Považská Bystrica darovala pani Ľudmila Ješková.
