V dávnej minulosti sa na miestach terajšej Manínskej tiesňavy rozprestieralo druhohorné more, ktoré bolo súčasťou veľkej geosynklinály Tethys. Život v mori bol veľmi rozmanitý, plný lastúrnikov, ulitníkov a hlavonožcov, ktorých odtlačky schránok sa nám zachovali v horninách dodnes ako skameneliny (fosílie).
Manínska tiesňava sa nachádza medzi vrcholmi Veľkého (890,6 m n. m.) a Malého Manína (812,6 m n. m.), ktoré kedysi tvorili súvislý vápencový hrebeň jurských vápencov. Manínsky potok po rozrezaní mäkkých slienitých hornín dosiahol skalný podklad tvrdých a odolných vápencových hornín a hĺbil dolinu aj v nich, čo mu uľahčovali pukliny v horninách. Vznikla tak úzka tiesňava so strmými skalnými stenami a divokými bralnými útvarmi. Výškový rozdiel medzi dnom tiesňavy a vrcholom Veľkého Manína je takmer 400 metrov. Vírivým pohybom väčších úlomkov uviaznutých v potoku v priehlbinách najužších častí tiesňavy dochádzalo k obrusovaniu skalných stien, čím vznikali oblé výklenky – „obrie hrnce“.
Nedávna minulosť
Pred sto rokmi mala Manínska tiesňava úplne inú tvár ako dnes. Skalné útvary boli obnažené, bez bujnej vegetácie a ani Manínsky potok nebol lemovaný brehovými porastami. Najužšie miesto tiesňavy bolo pre vozy neprejazdné, preto museli furmani vždy tovar vyložiť, vozy rozobrať, a potom opäť zložiť. Takto to fungovalo až do roku 1933. V tomto roku bola cez tiesňavu vybudovaná spevnená cesta. Vybudovanie cesty cez úžinu nebolo jednoduché, keďže Pamiatkový úrad a turistické organizácie sa pričiňovali o to, aby žiadna z navrhovaných možností nebola prijatá. Argumentovali tým, že Manínska úžina je zriedkavá prírodná zvláštnosť a zasluhuje si byť zachovaná v pôvodnom stave. No vybudovanie cesty cez najužšie miesta úžiny v pôvodnom stave nedávalo zmysel, nakoľko premávka týmito miestami by ostávala aj naďalej priveľmi komplikovaná. Od pôvodného úmyslu, odstreliť v jednom boku skaly tak, aby tadiaľ mohla ísť cesta sa nakoniec ustúpilo, no občania dedín bývajúcich za úžinou trvali na tom, aby im bolo aspoň povolené preklenúť potok v najužších miestach mostami, čo bolo po menších prieťahoch nakoniec povolené. Aby dodržali svoj sľub, že sa skaly nebudú odstreľovať, stavali sa mosty nad potokom do takej výšky, kde sa skalné steny prirodzene rozostupujú. Aj dnes je jedno z týchto miest najužším miestom tiesňavy so šírkou iba 3,7 metra.
Ďalším významným medzníkom bol rok 1967. V tomto roku bolo toto územie vyhlásené za Národnú prírodnú rezerváciu Manínska úžina s výmerou 117,63 ha. Neskôr však bola z neznámeho dôvodu premenovaná na NPR Manínska tiesňava. Momentálne je Manínska tiesňava najužšou tiesňavou v strednej Európe, cez ktorú je vybudovaná asfaltová cesta.
Manínska tiesňava sa stala známou aj medzi horolezcami. Prvý výstup uskutočnili Jozef Dostál a Pavol Andrášik 18. marca 1945. Výstup nazvali „Cesta stredom“. Horolezecká činnosť je tu však usmerňovaná podľa výnimky vydanej orgánom ochrany prírody a krajiny.
Pramene
Manínska tiesňava je taktiež bohatá na minerálne pramene, ktorých sa v okolí nachádza niekoľko. Na pozemku bratov Jána a Antona Lazara sa nachádzal prameň kyslej minerálnej vody. Keď sa o prameni dozvedel barón Popper, poveril úradníka Treitela, aby pozemok kúpil. Bratia ho predali za 200 zlatých. Barón poslal vodu na skúšku do Viedne, kde vodu preskúmali a uznali, že je veľmi zdravá a chutná. Zo správy v novinách sa tak o prameni dozvedela aj širšia verejnosť. Neskôr dal barón nad prameňom postaviť drevený prístrešok.
O pár rokov na to chcel barón postaviť pod kyslou vodou kúpele. Na túto príležitosť prišiel dokonca okolo roku 1880 osobitý vlak z Pešti a Viedne s komisiami, ktoré posudzovali kvalitu prameňov. Pripravilo sa pohostenie, sudy vína a o zábavu pánov sa starala aj muzika. Podľa komisie z Viedne, na základe ktorej odporúčaní vznikli kúpele v Trenčianskych Tepliciach, Rajeckých Tepliciach i v Belušských Slatinách, bol však prameň v Považskej Teplej málo výdatný.
Ďalší prameň kyslej vody bol na Hahnovom pozemku, ktorý ho kúpil od Poppera. Ten dal nad prameňom okolo roku 1895 postaviť pavilón s murovaným základom pod ktorým boli aj lavičky na sedenie. Neskôr pozemok s prameňom kúpil Hlušek, ktorý pavilón zvalil. Fotku nájdete v galérii.
Pár tipov:
1./ Ak sa chcete dozvedieť viac o Manínskej tiesňave, rastlinstve či živočíchoch, ktoré tam žijú, odporúčame navštíviť náučný chodník Manínska tiesňava, z ktorého sme aj čerpali niektoré informácie.
2./ Prečítajte si na našej stránke aj starú povesť o Manínoch, ktorú nájdete na tomto odkaze.
Zdroje:
1./ Náučný chodník Manínska tiesňava
2./ KORTMAN, Bohuslav – KENDRALA, Jozef. 2009. Považská Teplá v premenách času. Knižné centrum (Žilina), 2009, 143 s. ISBN 9788080643515.
3./ SIEGMETH, Karl. 1897. Topographische Skizzen aus dem Gebiete der Waag. In: Jahrsbuch des ungarischen Karpathen-Vereines. 1897, roč. 24, s. 1-21
4./Manínska tiesňava. Dostupné na: <https://www.beautifulslovakia.sk/maninska-tiesnava>
5./ Národná prírodná rezervácia Manínska tiesňava. Dostupné na: <http://www.manin.sk/maninska-uzina/315/narodna-prirodna-rezervacia-maninska-uzina-tiesnava>
6./ Kúpele pod Manínom nebudú, rozhodla komisia z Viedne. Dostupné na: <https://www.teraz.sk/regiony/komisia-z-viedne-rozhodla-ze-pod-mani/522-clanok.html>
7./ Igor Kaniak – Kronika školy v Kostolci, súkromná zbierka
