Tancovačka s vodníkom

od

Hovorí sa, že na Váhu kedysi býval mlyn. Dal ho postaviť gróf Podmanický, čo býval na Považskom hrade. Hrad ma veľké, klenuté, obrovské okná. Pán gróf sa z nich rád pozeral. Veď sa aj mal na čo… V dedine pod hradom bývali švárne dievčatá. Boli to najchýrečnejšie tanečnice v okolí. Keď tancovali, všetci išli na nich oči nechať, nielen pán gróf. Zvuk huslí sa vinul hore k nebu, až po samotný hrad. Len čo ho pán gróf začul, nechal všetko tak, a postavil sa k oknu, len aby mohol hľadieť na švárne tanečnice. Raz – ako sa na ne pozeral – všimol si, že musia chodiť ďaleko po múku. až do tretej dediny. Nablízku totiž nebol žiaden mlyn. Aby im nohy pre tanec šetril, zavolal si chýrečných majstrov – tesárov zo sveta a rozkázal im, aby mu postavili rovno pod hradom mlyn.

Dozvedel sa o tom vodník, čo býval vo Váhu. Rozhodol sa, že si tie chýrne tanečnice obzrie. Len čo majstri mlyn postavili, ukryl sa pod koleso a pozeral sa na dievčatá, ako idú mlieť. Zapáčila sa mu richtárova Malvínka. Počkal si na jej matku, keď išla okolo, a vraví:

„Alebo mi dáš svoju dievku za ženu, alebo ťa stiahnem pod vodu.“

Richtárova žena sa sprvu naľakala, no potom vzala rozum do hrsti. V duchu si. vraví: aj vodník je len chlap, aj keď zelený! A každý chlap váha, za čím sa radšej otočiť, čí za dievčenskou sukňou alebo za zlatými dukátmi!

Po chvíli uvažovania mu povedala:

,,Mladá žena je iba na trápenie. Ty vo vode a ona na suchu. No zlatý dukát žiadna voda nerozmočí. Dám ti namiesto Malvínky každý rok päť zlatých.“

Vodníkovi sa jej ponuka zapáčila. Aj on vedel, že nemôže dievča ťahať k sebe do rieky. Musel by postaviť na brehu dom a tam k nej potme chodiť. Patril totiž k tomu druhu vodníkov, čo sa mohli v noci na zemi pohybovať, ale len dovtedy, kým nezačne svitať. Keby sa ho na súši dotklo svetlo ranných zôr, premenil by sa na paru.

„Dobre hovoríš, richtárka!“ súhlasil. „Radšej si vezmem tých päť zlatých!“

Od tých čias richtárka pred Veľkou nocou každý rok na mlynské koleso kládla päť zlatých dukátov.

Tak by to bolo možno naveky, keby po zemi nechodila bieda. Na ľudí doľahla sužoba. Prišla aj do dediny pod Považským hradom. Nebolo čo mlieť, nebolo z čoho piecť. Richtárka minula dukáty na jedlo. Zostal jej iba jeden. Pred Veľkou nocou ho doniesla do mlyna a položila na koleso. Vodník napaprčené vystrčil hlavu z vody von:

„Viac nemáš, richtárka?!“ pýta sa.

„Nemám!“ zaznela odpoveď.

„Tak mi svoju dievku za ženu musíš dať!“

Skormútená richtárka sa vybrala za Malvínkou, aby jej povedala, aký zlý osud ju čaká. Malvínka si ju vypočula a vraví: „Neboj sa, mamička. Len chod za vodníkom a povedz mu, že ešte predtým, ako za neho pôjdem, chcem sa so svojimi kamarátkami rozlúčiť. Môže prísť do mesta na výročný jarmok a tam nás naposledy vytancovať.“

Vodníkovi sa taká rozlúčka zapáčila. Začal sa chystať na jarmok. Obliekol sa do zeleného kabáta a do zelených čižiem. Potom sa vybral tam, kde cigáni struny husieľ trhali. Tam našiel svoju Malvínku, ako sa medzi dievčatami zvŕta.

„Vitaj, ženích!“ kričali naňho dievčatá. „Poď s nami tancovať!“

A vodník tancoval. Tancoval celú noc. Tancoval so všetkými Malvínkinými kamarátkami. Tým totiž, skôr ako prišiel medzi ne, Malvínka povedala, že ju chce vodník za ženu. Preto si naňho vymysleli, že ho zdržia až do bieleho rána. Tancovali s ním ostošesť, kým sa na nebi nezačali ukazovať ranné zore. Vodník sa chcel vrátiť nazad do Váhu. No práve vtedy ho dievčatá vzali do kola a nepustili. Keď nebo zružovelo, vodník sa začal meniť na paru. Až vtedy zbadal, čo sa stalo! Od zlosti zvolal:

„Zato, že ste ma oklamali, potrestám vaše nohy, čo so mnou tancovali. Vezmem vám mlyn, ktorý dal pre vás gróf Podmanický postaviť. Budete musieť znovu chodiť mlieť do tretej dediny!“

Len čo to dopovedal, vyparil sa ako hmla. Ešte v ten večer sa strhla veľká búrka a mlyn sa prepadol. Gróf Podmanický ho chcel dať znovu postaviť, ale dievčatá ho pekne prosili, aby tak neurobil. Báli sa totiž, že sa vodník vráti a stiahne ich do Váhu. Radšej chodili mlieť do tretej dediny, aj keď im nohy zhrubli od hrboľatých ciest a chrbty zohli vrecia múky.

Hovorí sa, že aj dnes sa z nich môžu stať tie najchýrečnejšie tanečnice v okolí, keď sa niektorá z nich prisľúbi vodníkovi z Váhu za ženu. Potom sa vraj zázračný mlyn znovu objaví a ony si budú môcť svoje nohy šetriť iba pre tanec!

 

Zuzana Kuglerová, z knihy Turkova stupaj.

Foto: Jaroslav Burjaniv

podpor_nas_web