„V dnešnej dobe sú ľudia takí agresívni, nie ako prv, kedy si ešte vedeli pomáhať.“ – Aj takto často končia konštatovania ľudí, ktorí sa pozastavujú nad neprávosťami tohto, vraj moderného, sveta. Ale aj naši predkovia mali svoje muchy! Často sa vedeli škriepiť, pobiť, či vláčiť po súdoch. Iné to nebolo ani v Považskej Bystrici.

Považská Bystrica, hoci bola sídlom okresu, spočiatku nebola sídlom okresného súdu. Ten bol až do roku 1886 v Rašove a až potom sa súdom mohla pýšiť aj Považská Bystrica. Najčastejšou príčinou súdnych sporov bol v tých časoch boj o majetky, hlavne pozemky. Súdy mali veru aj vtedy čo robiť. No nevyhýbali sa im ani krádeže či výtržnosti.

Chamtivý mýtnik

 

Mestečko Považská Bystrica malo mýtne právo a prenajalo ho Leopoldovi Waldapfelovi. Ten sa staral o vyberanie mýta a mestečku platil ročný nájom. Raz cez Považskú Bystricu cestoval do kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach farár z Fridrichovíc v Haliči. Nevedel, že na Bystrickom moste treba zaplatiť mýto. Mýtnik Mark Klein od neho pýtal 80 grajciarov a farár mu mýto zaplatil. Sluha, ktorý ho do kúpeľov viezol sa vracal naspäť naprázdno a mýtnik od neho pýtal 5 zlatých! No nakoniec sa uspokojil s 18 grajciarmi. Keď sa farár po 5 týždňoch vracal naspäť z kúpeľov s vozom plným perín a kufrov, mýtnik od neho opäť pýtal 80 grajciarov za všetky predošlé nedorozumenia. Farárovi sa to však zdalo neprimerané a preto podal sťažnosť.
Mark Klein sa priznal, že pýtal 80 grajciarov ako pokutu, ale len preto, že mu to nakázala manželka .
Slúžnovský úrad rozhodol, že správna výška mýta za vozík a pár koní mala byť 4 grajciace. Mýtnik musel tých 80 grajciarov vrátiť a navyše dostal pokutu 12 zlatých a pohrozenie , že ak sa bude niečo podobné opakovať, môže sa mu vyrubiť pokuta aj 100 zlatých a môže byť aj „áreštovaný“!

Susedské spory

 

Iný spor musel riešiť obecný a potom aj slúžnovský úrad medzi Hermanom Orovanom a Jánom Rojkom. Orovan sa sťažoval, že o jeho stenu je opretý susedov chliev a hnoj znečisťuje a rozožiera jeho múr. Obecný úrad rozhodol, že sa chliev musí odstrániť, no Rojko neposlúchol a tak sa musel poškodený sused obrátiť na slúžnovský úrad.

Okresný súd sa zaoberal incidentom, ktorý sa odohral v roku 1865 v hostinci na „Na Svatenovskom“. Peter Haško si zašiel vypiť do krčmy, ktorú mal v nájme Viliam Scheuer, aby si vypil podľa vlastných slov „za groš páleného“. Pretože boli židovské sviatky pesah, nebol majiteľ v krčme, ale iba čašník Ondrej Špiko. Haško chcel, aby mu útratu pripísal na konto, no zistil, že tam má pripísanú aj sumu – verdúnek navyše. Samozrejme sa proti tomu ohradil a tak nahneval Špika, že ho zbil po hlave a chrbte dyhou zo suda. K žalobe, ktorú Haško podal na Špika, priložil aj svedectvo doktora a žiadal ako bolestné 6 zlatých.

Židia tŕňom v oku

 

Keď sa 22. januára 1867 rozhorel oheň v pálenici u Žigmunda Wilhelma, majiteľa od začiatku podozrievali, že si požiar založil sám. Oheň nenarobil príliš škody no vyšetrovanie bolo dlhé a komplikované.
Keď ľudia zbadali, že horí, zbehli sa na ulici, začal sa krik a v tomto okamihu v protižidovsky naladenom dave sa našli dvaja, ktorí vošli do pálenice, spoza komína vytiahli majiteľa a zbili ho poriskom od sekery. Wilhelm to oznámil žandárom a tí neskôr vypočúvali svedkov. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by požiar založil sám a úmyselne.
Svedkom udalosti bol aj slúžny Baroš, ktorí vyzýval ľudí, aby dali Židom pokoj. Dokonca jeden z účastníkov dostal od slúžneho zaucho, pretože kričal, že Žida treba zastreliť.
Štefan Palko, zamestnanec pálenice, vypovedal, že v peci sa kúrilo celý deň a od toho vznikol požiar. Majiteľ sa spočiatku snažil požiar uhasiť, no keď videl, že sa zbiehajú ľudia, tak utiekol. Pri hasení požiaru im ľudia rozbili jednu kaďu, niečo ukradli a mlyn na zemiaky hodili do potoka.
Wilhelm navyše obvinil Janca, richtára mestečka, že mal na zasadnutí v mestskej kancelárii povedať: „Jestli kde u nekterého Izraelitu oheň sa strhne, takého zabiť aneb do ohňa vhodiť treba.“

No Wilhelma toho roku vyšetrovali ešte raz, lebo poškodil kanál vedúci z pálenice jeho konkurenta Dávida Kohna.

Sťažnosti aj od dekana

 

Súd riešil aj sťažnosť bystrického dekana Alexandra Pongráca, na správanie sa Jozefa Kvašaja-Kočkovana zo Zemianskeho Kvašova. Tomu v minulom roku vyhorel dom a Popper z Považskej Teplej mu sľúbil, že mu dá drevo, tak sa vybral poň. Ten však práve nebol doma a keďže sa nevracal až do večera, odišiel Kvašaj do Bystrice. Zastavil sa v krčme „U kompárky“, kde vypil za dva grajciare pálenky a zjedol za 2 grajciare chleba – všetko „na borg“. Potom pokračoval do krčmy Gedeona Glasela a odtiaľ do krčmy „U Šimšovej“, kde tiež niečo vypili. Tu sa strhla hádka so 6 Bystričanmi pre rozdielne politické názory. Z oboch strán padali urážky a Bystričania dokonca Kvašajovi roztrhli kepeň (dlhý plášť bez rukávov). Priviedli ho na faru, kde urážal aj spomínaného bystrického dekana.
Podľa jedného svedka Kvašaj „ani opitý, ani strezvi nebol“, druhý vypovedal, že nebol opitý iba podgurážený a tretí nevedel povedať, lebo vraj už bola tma. Kvašaj potom žiadal od politických odporcov ako odškodnenie 59 zlatých.

Kauzy sa nevyhýbali ani vtedajšej politike. Roku 1893 obvinili členovia výboru bývalého richtára Michala Janca zo sprenevery peňazí z obecnej pokladne a odcudzenia zariadenia kancelárie. Tvrdili, že chýbajú železné kachle, medené nádoby na jedlo a nápoje a mlynárske vreco.

Zdroje:

1.) ŠA BY, SÚ PB, č. 1863/12, š. 109 – 113
2.) ŠA BY, SÚ PB, č. 1866/83, š. 106
3.) ŠA BY, SÚ PB, č. 1865/82, š. 106
4.) ŠA BY, SÚ PB, č. 1867/19, 27, š. 107
5.) ŠA BY, SÚ PB, č. 1869/657, š. 109 – 113
6.) KORTMAN, Bohuslav, 2006. Považská Bystrica Z dejín mesta, 1. vydanie, Knižné centrum Žilina, 2006, 278 s., ISBN 80-8064-244-3

podpor_nas_web