„Milí moji veriaci,“ oslovil pán farár Martin svojich farníkov ku koncu omše.
„Ako všetci viete, tu pri kostole už nie je miesto na ďalšie hroby, preto sme s pánom richtárom rozhodli, že od budúceho týždňa začneme pochovávať svojich drahých zosnulých na vŕšku pod Kalváriou.“
Keď vyšli ľudia z kostola, nerozišli sa hneď, ale postávali pred kostolom a rozprávali sa o tom, čo im pán farár oznámil. Uvažovali, kto bude na cintoríne pod Kalváriou pochovaný prvý. Bude to Ján Backo? Už rok leží po porážke medzi nebom a zemou. Alebo to bude Anna Adamová? Má deväťdesiatdeväť rokov a je najstaršia Považskobystričanka. Zomrieť môže i niekto mladší, veď mladý môže, starý musí. Nikomu sa nechcelo odísť na druhý svet práve teraz a ležať na vŕšku pod Kalváriou ako prvý a najmä sám. Aj nebožtík chce mať niekoho vedľa seba…
V hostinci Pod starým gaštanom bolo hlučno. Zastavili sa tu husári, čo išli zo Žiliny do Trenčína. Považská Bystrica leží práve v strede ich cesty. Bolo si načim oddýchnuť, občerstviť sa, i kone nakŕmiť a napojiť. Krčmár Blažej sa i s pomocníkom Paľkom vŕtali okolo hostí, núkali slaninku, klobásky i pijatiku. Príležitosť dobre zarobiť sa nenaskytne každý deň. Husárov bolo veľa, na všetko nestačili, a preto krčmár vbehol do prednej izby, aby požiadal svoju ženu i dcéru Terezku o pomoc. Krčmárka sa rozčúlila, že ich vyrušil, lebo Terezka si práve skúšala svadobné šaty. O tri týždne sa bude vydávať za pomocníka Paľka. Ľúbia sa viac ako tri roky. Paľko stále šepká Terezke do uška: „Budem najšťastnejší na svete, keď budeš po mojom boku.“ Krčmár tejto svadbe prial, veď Paľko bol dobrý a rúči chlapec, ale krčmárka by radšej chcela pre svoju dcéru väčšieho pána. Keď sa však taký nenašiel, nakoniec so svadbou súhlasila i dala ušiť pre Terezku krásne svadobné šaty. Je to ich jediná dcéra a Považskobystričania musia oči otvárať, keď pôjde mladý pár cez kostol. „Nerozčuľuj sa, žena moja, potrebujeme pomoc. Nech ste obe hneď v krčme!“
Terezka nabrala víno do krčahov. Jeden položila práve pred husárskeho kapitána. „Nalejte mi víno do pohára, prosím!“ Poprosil kapitán. Terezka naliala. „A teraz, prosím, nalejte aj sebe, lebo inak mi to víno nepôjde na úžitok“, zaliečal sa a hľadel spod hustého zrasteného čierneho obočia čiernymi očami do modrých Terezkiných očí.
Hovorí sa, že ľuďom, ktorí majú čierne zrastené obočia a oči majú tiež čierne, nikto neodolá. inak to nebolo ani s Terezkou. Naliala víno aj sebe. „Pripime si!“, zodvihol pohár kapitán. Aj Terezka zodvihla pohár na prípitok. „Sadnite si vedľa mňa!“ sadla si. Bola ako omámená. Stratila svoju vôľu a robila všetko tak, ako si želal husársky kapitán. Ukazovala pekné zúbky, potriasala zlatými kučerami, prevracala oči. Keď krčmár videl svoju dcéru, čo stvára, podišiel k nej a vyzval ju, aby išla obsluhovať, že v krčme sú aj iní hostia. „Ó, pán krčmár, tieto biele rúčky nie sú stvorené na robotu“, usmial sa kapitán a pobozkal Terezke obe ruky, z čoho bola ona ešte viac omámená. Keď krčmár neuspel, požiadal manželku, aby zobrala dcéru od kapitánovho stola. Krčmárka prísne pozrela na krčmára a povedala: „Konečne veľký pán, možno aj šľachtic. Terezka je krásavica, pristane jej byť paňou v kaštieli.“
V predstavách videla aj seba, ako sa po nádherných komnatách, záhradách prechádza a veľké panstvo sa jej klania. Konečne sa obe zbavia tejto smradľavej krčmy. Aj pomocník – niktoš Paľo, hoci je s Terezkou zasnúbený, musí ustúpiť a uznať, že husársky kapitán je husársky kapitán…
Keď odbili hodiny na považskobystrickej veži polnoc a husári odcválali, Paľko jemne vyklopal na okienko Terezkinej izbietky. Okienko sa však neotvorilo. Zaklopal silnejšie, ani potom sa neotvorilo. „Asi je veľmi unavená “, pomyslel si Paľko. „Musela sa venovať kapitánovi, aby bola väčšia tržba“, veď mu to povedala i pani krčmárka.
Uspokojil sa a utiahol sa do svojej komôrky. Keď sa zobudil, chcel Terezke zaželať dobré ráno, ale Terezky nikde.
Ani krčmár nevedel, kde sa podela, len krčmárka to vedela, ale nič neprezradila. Prešiel týždeň a o Terezke nebolo ani chýru, ani slychu.Vtedy dupol krčmár na krčmárku, aby povedala, čo o Terezke vie, lebo bude s ňou beda! Krčmárka sa naľakala a vyzradila, že Terezka odišla s kapitánom. Vybral sa krčmár i s pomocníkom za Terezkou, ale Terezka im povedala, že Trenčín je onakvejšie mesto ako Považská Bystrica, že si žije ako nikdy a od kapitána neodíde.
Od tej chvíle bol Paľko ako bez duše. Ľahol si do komôrky, nejedol, nepil, len do stropu hľadel, ani na svetlo Božie nevyšiel Darmo ho krčmár prosil, aby tak nekonal, že keď ho Terezka nechce, nájde sa iná dievka, čo si ho rada vezme. „Ja, krčmár Blažej, ti budem otcom a ty mi budeš synom, keď mi vlastná dcéra do sveta utiekla. “Paľko zavzdychal: ,Ja inú dievku nechcem, ja len Terezku ľúbim a keď ona nebude po mojom boku, nechcem žiť.“
Chradol, chradol, až vychradol a zomrel. Hrobár vykopal na vŕšku pod Kalváriou prvý hrob a pochovali doň krčmárovho pomocníka Paľka. Prešli tri týždne, ale Pán Boh k sebe nepovolal ani Jána Backa, ani Annu Adamovu.
Husársky kapitán dostal befel priamo od cisára Jozefa, že sa zaraz musí i so svojimi husármi dostaviť do Viedne. Husári si vyblýskali čižmy, ošírovali kone a odcválali.
Toto všetko sa udialo, kým Terezka po prehýrenej noci spala. Keď sa zobudila, našla na posteli vedľa seba namiesto kapitána list, v ktorom jej písal, aby sa vrátila k svojim rodičom do krčmy, lebo tam patrí. Vo Viedni ho čakajú iné dievčinky a nech si naň viac ani nepomyslí.
Terezke vypadli na list veľké slzy. Trpko oľutovala, čo urobila. Ohrdnutá a zronená sa vybrala do Považskej Bystrice. Keď prišla pred rodičovský dom, sadla si pod starý gaštan. Často sa tu stretávala s Paľkom a myslela si, že i dnes sem príde, všetko oľutuje, poprosí ho o odpustenie. Azda jej odpustí. Na tomto mieste si sľúbili večnú lásku i to, že oni dvaja pôjdu životom bok po boku.
Tu sa odrazu prihnala strašná búrka. Blesky križovali oblohu, hromy burácali Maníny sa triasli, Váh sa vzdúval, keď sa búrka prehnala a nad mestom zažiarilo slnko, ľudia pozhasínali hromničné sviece a vyšli na priedomie.
I krčmárovci vyšli. A čo nevidia? Starý gaštan je rozčesnutý napoly a pod ním leží Terezka… Vytiahli Terezku spod gaštana, kriesili ju, vzdychali a božekali. Všetko máme. Terezke viac oči neotvorili Zarmútení rodičia ju obliekli do svadobných šiat a pochovali vedľa Paľka. Splnila sa jeho túžba. Terezka bola po jeho boku. Navždy.
Zdroj:
Borčányi, J.: Katolíckym perom pod Manínom, Allfa-Omega 2016, ISBN 978-80-89828-08-1, 295 s.
S povolením autorky pani Ľ. Ješkovej.
