Bolo to veľmi dávno, Vtedy ešte Veľký a Malý Manín tvorili jeden celok. Vtedy žil tu bohatý zeman, ktorý na rozdiel od svojich druhov bol veľmi dobrosrdečný a svojich poddaných netýral.
Raz na poľovačke zablúdil a nijako sa nemohol vymotať zo začarovaného kruhu, do ktorého sa dostal. Ďaleko od svojej družiny ho zastihla noc.
Ustatý mladík sa posadil pod košatý dub a umienil si, že vyčká brieždenie. Ale predsavzatie nedodržal. Ledva si sadol, hneď zaspal.
Mal čarokrásny sen. Zjavila sa mu zlatovlasá deva, ktorá sa na neho milo usmievala. Bola to nadpozemská bytosť. Strieborným hláskom takto ho oslovila:
Prestúpil si hranice mojej ríše a si mojím väzňom. Som víla Manína. Ale nemusíš sa báť ničoho. Poznám ťa už dávno a pozorujem každý tvoj krok. Viem, že si dobrý a jemnocitný. Ako odmenu za tvoju dobrotu dávam ti túto striebornú píšťalu. Keď budeš v nebezpečenstve, len zapískaj a ja ti prídem na pomoc.
Mladík sa chcel poďakovať za dar, ale víla zmizla a on sa prebudil. Svitlo. Jeho prvý pohľad padol na píšťalu, ktorú mal v lone a z toho poznal, že medzi jeho snom a skutočnosťou bola nejaká spojitosť.
Hneď skúsil hlas píšťaly. Len čo zapískal, objavil sa pred ním malý trpaslík a odviedol ho na pravú cestu, odkiaľ sa za krátky čas dostal domov. Od toho dňa často myslel na krásku, ktorú videl vo sne.
Raz ho napadol nepriateľ a zatlačil až na Manín. Obkolesil ho zo všetkých strán. Ak sa nechcel dať zajať, musel sa odhodlať k ťažkému bezvýhľadnému boju. Pri zúfalom boji vypadlo dačo mladíkovi z kabely a jasným cvengotom dopadlo to na zem. Bola to vílou darovaná píšťala.
Nerozmýšľal dlho, zapískal a žiadal si, aby mu dobrá víla pomohla. V zápätí sa ozval mocný rachot a vysoký vrch sa rozstúpil. Priepasť oddelila mladíka od jeho prenasledovateľov.
Keď sa ohromený nepriateľ spamätal, zazrel v pukline vodu, ktorá sa silným prúdom valila. Keď sa nepriateľ chcel cez prúd dostať von, mnoho bojovníkov stratil v rozvodnenom potoku.
Mladík sa takto zázračne oslobodil. Neskôr sa stretol so spanilou devou, ktorú si vzal za ženu.