November 1989 je už navždy neodmysliteľne spojený s nástupom demokracie a slobody.
Situácia vo východnom bloku sa výraznejšie skomplikovala, keď sa začal Sovietsky zväz pod vplyvom generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova a jeho politiky otvorenosti a prestavby demokratizovať. Vplyvy tejto politiky začali postupne prenikať aj do ostatných satelitov Sovietskeho zväzu. V roku 1988 do Maďarska a Poľska, v roku 1989 do východného Nemecka, kde 9. novembra padol Berlínsky múr.
Bolo jednoznačné, že zmene sa nevyhne ani Československo. Tá však nebola taká rýchla a razantná ako v predchádzajúcich prípadoch. Vo vedení KSČ síce prebiehali nejaké zmeny a súhlasili aj s takzvanou prestavbou, no v skutočnosti sa nič nemenilo. V postoji voči opozícii štát dokonca ešte pritvrdzoval. To sa prejavilo aj počas demonštrácií, ktoré poriadkové zložky potláčali s čoraz väčšou brutalitou.
Ľudia aj napriek všetkému neustále vyjadrovali svoju nespokojnosť a pravidelne vychádzali do ulíc. Na Slovensku sa do pamätí vryla Sviečková manifestácia z roku 1988, v Česku napríklad výročie smrti upálenia Jána Palacha. Ako možnosť vyjadriť svoj postoj k aktuálnej situácii bolo aj výročie udalostí z novembra 1939 a tak ako aj v minulosti, aj v novembri 1989 zohrali významnú úlohu študenti. V Bratislave sa demonštrácie začali už 16. novembra. V Prahe o deň neskôr 17. novembra, kde došlo aj k brutálnemu zásahu bezpečnostných zložiek proti študentom, čo bola posledná pomyselná kvapka, ktorá spustila definitívny pád režimu.
November ´89 v Považskej Bystrici
V Považskej Bystrici však atmosféra nebola až tak vypätá, za čo môže mesto vďačiť hlavne Považským strojárňam. V meste totižto prakticky neexistoval človek, ktorého aspoň jeden rodinný príslušník by nepracoval pre závod, alebo pre nejakú subdodávateľskú firmu. Platové podmienky v strojárňach boli dobré, stavali sa nové sídliská, zamestnanci závodu dostávali byty, stavali sa nové škôlky, športový areál, Dom kultúry, nové budovy dostala nemocnica a mnoho iného. V Československu nebolo s výnimkou Prahy iné mesto, ktoré by sa mohlo pochváliť dvomi kinami a dvomi kúpaliskami zároveň. No aj napriek tomu obyvateľom niečo chýbalo. Niečo, čo stálo za to, aby ohrozili tento svoj blahobyt. Bola to práve mladšia generácia, ktorá poukazovala na nedostatok slobody, možnosti cestovania a porovnávali život s vyspelými západnými krajinami, ktoré sa nám s postupom času o desiatky rokov vzdialili.
Samotný 17. november prebehol v Považskej Bystrici ako každý normálny deň. Informácie do mesta prenikali len pomaly a najexpresnejším zdrojom boli rodáci z mesta, študujúci v Prahe, či Bratislave, ktorí telefonovali domov príbuzným a oboznamovali ich s udalosťami, ktoré sa v týchto mestách odohrávali.
Na revolučné nálady ako prvé zareagovalo mesto, ktoré sa pokúsilo o dialóg so zástupcami vznikajúcich občianskych iniciatív. Prvá veľká manifestácia sa uskutočnila v Mestskom dome pionierov a mládeže dňa 26. novembra a zúčastnilo sa jej približne 1000 obyvateľov mesta.
Zlom v mestskej politike prinieslo až spoločné zasadnutie iniciatív Verejnosť proti násiliu, ONV a MNV, na ktorom prijali spoločné prehlásenie a v ktorom sa dohodli na spoločných bodoch.
Ďalšia manifestácia sa uskutočnila 27. novembra 1989 medzi budovami ONV, OV KSS a Považanu. Aj vedenie Považských strojární nakoniec povolilo zamestnancom účasť na generálnom štrajku a tak sa o 12-tej hodine po siréne začali zamestnanci podniku zbiehať do mesta, kde sa pridali k manifestácii. Demonštrácia bola najväčšou protestnou akciou v meste, ktorú zorganizovala Verejnosť proti násiliu. Zúčastnili sa jej obyvatelia mesta, študenti, učitelia, zamestnanci podnikov, zástupcovia inštitúcií a pracovných kolektívov. Z tribúny sa im prihovorili okrem iných aj Michal Dočolomanský, či považskobystrický rodák a herec, ktorý bol v meste veľmi obľúbený, Ján Kroner. Priebeh moderoval Ľubor Guniš. Pozitívnym prekvapením bolo, že za ONV vystúpil s kritickým príhovorom aj jeden z jeho vrcholných predstaviteľov František Halmeš.
Aj napriek všetkým udalostiam, ktoré sa stali, nemali mestské médiá potrebu sa im venovať, akoby stále neverili v definitívny pád režimu a nechávali si otvorené zadné dvierka. Napríklad Obzor sa radšej venoval procesu prestavby a správam zo zasadnutí. Prvé správy o revolučných udalostiach priniesol až 30. novembra, teda až po generálnom štrajku a keď už bolo prakticky rozhodnuté o páde totalitného režimu. O zhromaždení v centre mesta informoval iba veľmi opatrne a aj to iba preto, že táto udalosť sa nedala utajiť, nakoľko sa jej zúčastnilo obrovské množstvo Považskobystričanov.
5. až 7. decembra 1989 sa tvorila nová česko-slovenská vláda, v ktorej sa predstavitelia komunistickej strany prvýkrát od roku 1948 dostali do menšinového postavenia. Dovtedajší komunistický premiér Ladislav Adamec bol pri jej zostavovaní neúspešný, preto 7. decembra podal demisiu. Poverenie na zostavenie vlády následne dostal od vtedajšieho prezidenta ČSSR Marián Čalfa. 10. decembra Gustáv Husák vymenoval novú Vládu národného porozumenia.
Neskôr, 8. a 9. júna 1990, sa konali prvé slobodné voľby v Československu.
Zdroje:
1./ JANAS, Karol. Od novembrových udalostí po slobodné voľby: (Považská Bystrica v rokoch 1989-1990). Trenčín: Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka, 2020. ISBN 9788080759155.
2./ https://www.upn.gov.sk/sk/16-17-november-1989—demonstracia-studentov-v-bratislave/
3./ https://hnonline.sk/history/nove-dejiny/96051819-klucove-momenty-novembra-1989-ked-komunisticke-vedenie-pochopilo-kolka-bije-bolo-uz-neskoro
4./ https://www.postoj.sk/65777/gustav-husak-a-pad-komunizmu-v-ceskoslovensku
5./ https://www.direktor.sk/sk/aktuality/17-november-z-historie-skolstva.a-22181.html
6./ https://www.sme.sk/domov/c/pred-patnastimi-rokmi-zanikla-csfr
7./ https://www.teraz.sk/slovensko/pred-30-rokmi-sa-konali-prve-slobodne/472000-clanok.html
