Slávny majster huslista Ján Kubelík sa vracal zo sveta. Jeho zrak ľúbivo objímal prekrásnu slovenskú krajinu. Úzkou dolinou medzi kopcami sa predieral Váh a keď zdvihol svoje oči vyššie, uvidel ako sa na vŕšku za Váhom belie perla. I povedal si: „Svojou hrou na husliach som zarobil vo svete veľa peňazí. Tú perlu chcem mať!“ Na železničnej stanici vystúpil z vlaku a povypytoval sa, čo sa to tam na tom kopci belie za perlu. Dozvedel sa, že je to orlovský kaštieľ a práve je na predaj. Zaraz sa spojil s majiteľkou Šarlotou Majlátovou, manželkou kniežaťa Hohenlohe, a kúpil ho.
Najprv sa poprechádzal po kaštieli obdivujúc vzácny nábytok, obrazy a iné hodnoty, čo tu nazhromaždil jeho staviteľ Žigmund Balaša a ďalší majitelia. Poprechádzal sa i po chodníčkoch, ktoré boli vysypané farebným pieskom a vychutnával vôňu ruží a iných kvetov v záhradách. „V tichu stromov a okolitých lesov, budem naberať silu pre svoje hranie,“ vytešoval sa virtuóz.
Keď zažala bohyňa Luna Mesiac, z okien kaštieľa sa ozývali čarokrásne tóny, ktoré veľký umelec vyludzoval na vzácnych husliach. Precítený prednes prilákal do panskej záhrady z blízkych i vzdialených hôr zelené lesné víly a z Váhu, prameňov a studničiek modré vodné víly. Pod oknom kaštieľa začali víly ladne tancovať podľa Jánových melódií. O polnoci vyzeral Ján z okna, aby sa pokochal mesačným svitom. Vtedy sa s jeho zrakom spojili zraky všetkých víl. Tie ho tak uhranuli, že znova musel vziať do rúk husle a omámený len hral a hral a víly tancovali a tancovali. Až keď slnečné lúče pozlátili strechu kaštieľa, víly sa vytratili. Ján vysilený odpadol a prespal celý deň. Len čo sa mesiac rozžiaril na oblohe, omámený Ján znova zobral do rúk husle a hral tancujcim vílam celú noc. Tak to trvalo dva roky, dva mesiace a dva dni. Raz, keď sa z omámenia prebudil, prevážala sa bohyňa Luna po nebi na Veľkom voze, no zabudla zažať Mesiac. Rozhodol sa, že musí z tohto začarovaného kaštieľa odísť a pobrať sa i s husličkami do sveta stoj čo stoj, lebo inak zahynie. Ako sa rozhodol, tak i urobil. Ale víly ho všade našli a on im musel celé noci vyhrávať. Pomyslel si, že azda keď prepláva more, v ďalekej krajine ho víly nenájdu. Naozaj, až za morom mal od nich pokoj. Konečne sa mohol v noci vyspať a vo dne ľuďom, čo hudbu milujú, mohol hrať. Kaštieľ v Orlovom predal a už nikdy viac sa do neho nevrátil.
___
Napísala a stránke Historická Považská Bystrica darovala pani Ľudmila Ješková.
