Považskobystričan, ktorý prežil Osvienčim

od

waldapfel_deti_vnucata_pb_1922Pavol Vitek (Waldapfel) sa narodil 1. júna 1920 v Považskej Bystrici manželom Emanuelovi a Regine Waldapfelovcom. Počas vojny sa Hlinkova garda postarala o ich vyvezenie, tak ako aj o vyvezenie ostatných Židov bez výnimky z mesta, do zhromažďovacieho tábora v Žiline (30. apríl 1942). Jednému známemu sa ich podarilo dostať z tábora, no celé týždne strávili v napätí, či náhodou nebudú umiestnení do transportu, aby vyplnili priestor. Dňa 22.9.1942 bol v táborovej administratíve nedostatok ľudí na naplnenie vlaku a Emanuel, jeho manželka a syn, museli ísť.

Deportácia

Pavol bol v tábore uvedený ako väzeň číslo 64578. Svojich rodičov videl naposledy, keď vystupovali na rampu z dopravného vlaku. Tí boli už príliš starí (63 a 43 rokov), preto putovali priamo na smrť. Neskôr v ten istý deň požiadal jedného z väzňov, ktorý už bol v tábore dlhšie, či nevie, čo sa mohlo stať jeho rodičom a ostatným väzňom, ktorí prišli do Auschwitzu spolu s ním. Ten ukázal na dym vychádzajúci z neďalekého komína a povedal: „Tam idú, presne tam.“

Neskôr v tábore stretol aj svojho bratranca Ernöa Wilhelma. Ernö bol vo svojich 21 rokoch účastníkom ťažkej vlakovej nehody a v tábore bol odkázaný na barly. Napriek svojmu zdravotnému postihnutiu bol silným mladým mužom a snažil sa presvedčiť strážcov, aby ho nechali pracovať. On aj jeho matka, Palova teta, Frieda, však v tábore neprežili.

Zachránili ho latríny

Palo okamžite vedel, že bude schopný zostať na žive, len ak bude pracovať v oblasti, ktorá bola nežiadúca, a ktorú nikto nechcel robiť. Preto sa prihlásil k „latrínam“. Čistil latríny a z tábora vyvážal veľké množstvá ľudských výkalov. Čoskoro si uvedomil, že priemerná dĺžka života obyvateľov tábora sa pohybovala v rozmedzí 2-3 mesiacov. Ak väzni neboli zavraždení, častokrát podľahli chorobám, infekciám alebo vyhladovaniu. Mnohí depotovaní väzni, ktorí ihneď zistili, že je zle, si skrývali nejaké jedlo čo mali so sebou, ako konzervy a iné, na miestach, kde by ich strážcovia nikdy nehľadali – do latrín. Pavol vedel, že mnohí z nich sa už po jedlo nikdy nevrátia, pretože pôjdu na istú smrť. Tak aspoň on a ostatní „latrínoví“ väzni mohli využiť tieto balíčky potravinovej pomoci a udržiavať si ako taký kalorický príjem a telesnú hmotnosť.

Choroby

Je známe, že všetci chorí väzni boli väčšinou poslaní na smrť. Jedného dňa sa Palo nakazil týfusom. Nejako sa mu podarilo zmeniť svoje pracovné nasadenie na prácu v práčovni, kde sa pralo strážne oblečenie. Vedúci práčovne si Pala obľúbil a dovolil mu spať v sklade, kde mal nepretržité teplo. Takto sa mohol starať iba o svoje zdravie a postupne sa zotavovať. Iný raz sa mu na tele vyhodila nejaká vyrážka (osýpky, rubeola, alebo ovčie kiahne). Našťastie sa poznal s jedným lekárom, ktorý mu dal potvrdenie, že sa nejedná o nič vážne a tak sa opäť vyhol smrti.

Tetovanie

Palove tetovanie, ktoré mal na ľavom predlaktí, bolo dosť veľké v porovnaní s ostatnými väzňami. Bolo to spôsobené tým, že ako tetovač mu bol pridelený vojak začiatočník. Tetovanie bolo natoľko bolestivé, že ho prinútilo vytrhnúť ruku tak silno, až si zlomil zápästie. Neskôr mu bol pod jedno číslo dotetovaný trojuholník. Palo veril, že to bola značka, ktorá ho označovala za človeka „ktorému by nemalo byť dovolené prežiť“ pretože vedel príliš veľa detailov o fungovaní táborov a mohol by po prípadnom konci vojny slúžiť ako svedok.
Pre porovnanie, ostatní väzni mali čísla veľmi malé. Bolo to preto, že ich často tetovali spoluväzni a vedeli, že ak sa raz dostanú z tábora, chceli by, aby boli vytetované čísla čo najnenápadnejšie.

Pred koncom vojny

Palo a „latrínova posádka“ veľmi dobre poznali kanalizačný systém tábora. Bezprostredne pred oslobodením a pochodom smrti začali žiť v kanalizácii, aby sa vyhli vytipovaniu na istú smrť. Na samom konci začali nacisti strieľať väzňov hromadne. Tým, že sa Palo aj s ostatnými väzňami skrývali v kanalizácii, unikli istej smrti. Niektorí nacisti vedeli o ich  schopnosti dobre sa schovávať v kanalizačnom systéme, preto sa snažili na nich púšťať psy. Avšak aj psy odmietli vstúpiť do priestorov kanalizácie. Keď sa zotmelo, vychádzali von a kradli jedlo z táborovej kuchyne. Potom sa opäť rýchlo vrátili naspäť. Týmto spôsobom sa snažili udržať nažive 3-4 týždne.

palo_vitekOslobodenie

Po oslobodení Palo okamžite opustil tábor a vydal sa pešo kam ho nohy viedli. Šiel do Monovic a odtiaľ do Krakova. Cesta do Krakova mu trvala 4 dni. Bol značne vyčerpaný a okrem toho mal aj početné zranenia – zlomené rebro a kosti v pravej ruke. V Krakove sa dostal do nemocnice, v ktorej ho liečili, no po čase zistil, že z nej nemôže odísť. Našťastie sa mu podarilo újsť aj vďaka ďalšiemu väzňovi, Poliakovi, ktorý v Krakove vyrastal. Počas niekoľkých dní boli všetci pacienti z nemocnice naložení do vlaku a odvezení do pracovných táborov na Sibíri. Dohromady ostal Palo v Krakove 4 týždne.

Po návrate do Československa sa pripojil k Československej armáde. Nosil starú anglickú uniformu, pretože československá armáda nemala dostatok zásob. Po návrate do Považskej Bystrice narazil na muža vychádzajúceho z kostola, ktorý mu zabral jeho dom aj s vecami. Keď zbadal Pala v armádnej uniforme, začal utekať. Ten ho však nasledoval až do svojho bývalého domu. Muž aj s manželkou, obávajúc sa Palovho postavenia v armáde, prisľúbili, že sa do svojho starého domu môže vrátiť hneď ako skončí v armáde. Keď sa Pavol vrátil o 3 mesiace neskôr do Považskej Bystrice, manželia mu nakoniec jeho dom aj s vecami odmietli vydať, keďže už nebol v armáde, čiže nebol žiadna autorita.

Pomoc pri súdnych konaniach

Po vojne začalo Československo konanie voči osobám zapojeným do nacistického teroru. Palo bol jediným preživším z Osvienčimu v Považskej Bystrici a tak aj jediným svedkom. Práve preto sa ho snažili diskreditovať a naplánovali schému, ktorá sa ho mala pokúsiť vtiahnuť do zločinov.
Poznali pár s retardovanou dcérou, ktorú mal vraj Palo mučiť a chcieť ju zabiť. Dokonca ju naučili identifikovať Pala ako obvineného z týchto zločinov. Sudca však usporiadal neplánované náhodné stretnutie Pala s dievčaťom, kedy sa prešli oproti sebe po verejnom priestranstve. Keďže dievča na Pala nijako nereagovalo, súd obvinenie voči nemu zamietol.

Na základe jeho svedectiev bolo odsúdených množstvo policajtov a sympatizantov s bývalým režimom, ktorým sa vymerali tresty niekedy až do výšky 20 rokov väzenia. Mnohí z nich však boli po krátkej dobe prepustení.

Život po vojne

Palo sa v Auschwitzi zoznámil s Arankou Szivessyovou, s ktorou sa 4. februára 1946 v Považskej Bystrici oženil a mali spolu dvoch synov. Spočiatku žili v Považskej Bystrici, no tí, čo ho chceli aj naďalej umlčať sa nezastavili pred ničím. Dokonca sa ho pokúsili zlikvidovať. Na túto úlohu si najali dvoch mužov, ktorí jednu noc zazvonili pri ich dverách. Keď Palo otvoril, jeden z mužov prekĺzol dnu, keď sa však rozsvietilo, vyľakal sa. V tom Palo začal kričať na Aranku, aby mu priniesla jeho služobnú zbraň (čo bol iba blaf). Keď to muži počuli, dali sa na útek.

Za prácou dochádzal do Žiliny, kde pracoval v odevnej firme, ktorá ročne vyrobila až 100.000 kusov odevov aj tej najvyššej kvality. Po všetkom tom antagonizme a antisemitizme, ktorý Palo aj s Arankou prežívali v Považskej Bystrici sa rozhodli presťahovať sa na trvalo do Žiliny, kde si aj zmenil priezvisko na Vitek. Aj keď mal možnosť hockedy emigrovať, nikdy na Československo nezanevrel a vždy sa vrátil naspäť.

Zomrel v Žiline 13. októbra 2012 vo veku 92 rokov takmer 6 rokov po svojej žene Aranke.

Zaujímavosť:

 

ernoe_wilhelm

Ernest (Ernö) Wilhelm

Prežil tragický život. Vo veku 21 rokov (30. apríla 1930) prišiel o obe nohy a bol pripútaný na invalidný vozík. Ernö bol 2-3 mesiace v nemocnici v Mníchove. Dostal protézy, ale nohy stále boleli. Keďže neabsolvoval poslednú operáciu, po ktorej by mohol protézy plnohodnotne využívať, tie ostávali stáť väčšinou opreté v rohu. V roku 1940 sa presťahoval z Považskej Bystrice do Žiliny. Býval v prenajatom malom dome. Po dobu 2,5 mesiaca sa on a jeho matka Frieda vyhýbali deportačným vlakom, ale v júni 1942 sa deportácii nevyhli. Ernö sa zoznámil s nemeckým inšpektorom tábora, ktorý mu dal neobmedzenú výnimku od práce. Nakoniec bol však tak ako aj jeho matka zavraždený niekedy okolo roku 1944. Nikdy nemal so svojím hendikepom šancu a je skutočne pozoruhodné, že nebol zabitý už skôr ako v roku 1944.

 

Zdroje:

1.)  APMA-B, Statements Collection, vol. 74, p. 127.
2.) < https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/540472-listok-ktory-mlada-zena-poslala-z-pekla/>
3.) Robert Hanscom (rodinný príslušník), z osobného rozprávania Pavla Viteka, písaná forma, osobný archív
4.) Poznámky Stevea Zepnicka
5.) Fotografie zo zbierky rodinných príslušníkov, hlavne Franka Politzera

podpor_nas_web