Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci

/

/

5
min. čítania
835 x prečítané

Najväčšia vzbura v rakúsko-uhorskej armáde, trvala iba niekoľko hodín, no jej dôsledky boli tragické. Na jej konci popravili 44 vojakov. Jej iniciátorom bol Martin Riljak z Hornej Marikovej. Jedným z popravených bol aj Považskobystričan Ondrej Smrtník.

Keď v novembri 1918 zvony chrámov na celom svete oznamovali koniec prvej svetovej vojny, matere a blízki 44 slovenských vojakov zo 71. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády, popravených iba päť mesiacov pred podpísaním prímeria, spomínali a plakali. Popravili ich, pretože sa vzbúrili proti šikane nadriadených, mizerným podmienkam, vrátane hladu a národnostnému útlaku.

71. peší pluk, presnejšie jeho náhradný prápor, pôsobil v srbskom Kragujevaci. Bol zostavený z 2400 slovenských vojakov, ktorí sa vrátili z ruského zajatia. Zostavili z nich 7 stotín (rôt), ktoré mali nahradiť padlých, vyčerpaných a ranených mužov na talianskom fronte.

Vzbura

Nálada v armáde bola pod bodom mrazu. Už doobeda došlo k menšiemu konfliktu kedy skupinka Slovákov vyslobodila jedného muža z väzenia.

Slnko celý deň pražilo a z hostincov po celom mestečku sa ozýval spev. V tento deň sa totiž vyplácal žold aj s mimoriadnym vyplatením tzv. slúžneho za mesiace strávené v zajatí. Bolo viac peňazí, viac Rakije, viac emócií.

V podguráženom stave sa oneskorene vracal do kasární Martin Riljak z Hornej Marikovej. Vzhľadom na to, že už bolo po večierke (po 21. hodine) a správal sa hlučne, určil ho šikovateľ Anton Bednár na ďalší deň k raportu. V tom Riljak počul, ako sa po chodbe vracia skupina vojakov a začal kričať: „Kamaráti, šikovateľ ma chce vziať na raport!“ Ako odpoveď sa ozval výkrik: „Šikovateľovi deku!“ Nato vojaci vtrhli do izby a šikovateľa Bednára zmlátili. Krik zobudil aj tých, ktorí už spali. Začala sa vzbura, vznikol chaos.

Priebeh vzbury

V prvom rade sa pokúsili vzbúrení vojaci získať na svoju stranu aj zvyšok posádky. Neskôr vylúpili sklad zbraní, kde odcudzili 500 pušiek. Väčšina streliva však bolo iba cvičného.

Vzbúrenci tiež vyrabovali kantínu a vtrhli do kancelárii stotín, kde sa postarali o zničenie dokumentov. Narazili pritom na pokladnicu III. náhradnej roty, kde bolo asi 110 000 korún.

Po obsadení kasárni sa vzbúrenci rozdelili do viacerých skupín. Skupina vojakov sa vydala do mesta hľadať dôstojníkov, druhá skupina sa pokúsila obsadiť železničnú stanicu. To sa im nepodarilo, ale prerušili telefónne a telegrafické spojenie a narušili koľajnice, tak aby sa do Kragujevca nedostali posily.

Zabudli však na zbitého rotmajstra Bednára, ktorý informoval nadporučíka Ervina Deutscha. Podplukovník Marx neskôr zvolal pohotovosť, s využitím dragúnov 7. Jazdeckého pluku a horskej húfnicovej batérie „S“. Postupne zneškodňoval skupiny vzbúrencov, ktoré v meste hľadali dôstojníkov.

Útok na kasárne sa začal okolo 11. hodiny večer. Po niekoľkohodinovom nerovnom boji začali obrancom dochádzať náboje a od 1. hodiny v noci ich odpor veľmi rýchlo slabol.

Konečne pred piatou hodinou ráno sa jednotkám pplk. Marxa podarilo obsadiť kasárne. Ešte do rána sa mestom Kragujevac ozývali ojedinelé výstrely, to však nezmenilo nič na tom, že vzbura slovenských navrátilcov náhradného práporu 71. trenčianského pešieho pluku z 2. na 3. jún 1918 bola neúspešná a už v zárodku potlačená.

Vyšetrovanie

Ihneď sa začalo vyšetrovanie. Vojakom skontrolovali zbrane, či sa z nich strieľalo alebo nie, zároveň ich prehľadali a ak našli u niekoho ukoristené veci, bol automaticky vinným. Stačilo, že mal vojak vo vrecku dôstojnícke výložky. Za vodcu označili rotmajstra Viktora Kolibíka, ktorý mal medzi vojakmi vážnosť a navyše uňho našli 30 000 korún.

Vzbúrených vojakov, ktorých cieľom bolo podľa historikov prečkať niekde v lesoch vojnu, v ktorej blízky koniec dúfali, čakal 6. júna stanný súd. Ten z 82 obvinených nakoniec zaistil 59, niektorým sa podarilo utiecť. Pre nedostatok dôkazov potom 15 vojakov odovzdal riadnemu vojenskému súdu, 44 odsúdil na trest smrti.

Súd sa uskutočnil 8. júna o 8 hodine, poprava bola nariadená na ten istý deň na 14. hodinu. Odsúdenci mohli iba napísať list, samozrejme, ak vedeli písať. Najznámejším sa stal list na rozlúčku od Jána Pittera:
„…Drahá mama, ja ich syn Janko sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka Ottka, lebo mňa 8. júna poobede zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku na kostol a polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou. Zbohom!“

Na mieste popravy rozdelili odsúdených do dvoch skupín. Prvá stála, druhá si kľakla… Odsúdencom sa ešte raz prečítal rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu a tým, ktorí chceli, zaviazali oči. Na pokyn pplk. Marxa sa popravná čata priblížila k prvému kľačiacemu radu na 10 krokov. Druhá skupina dostala rozkaz pozerať sa. Na Stanovljanskom poli sa odohral krutý masaker.

Trenčiansky pluk potom poslali do krvavých bojov na taliansku Piavu, kde bojoval okrem talianskych vojsk aj proti československým légiám.

Popravení vojaci z okolia Považskej Bystrice:

Č.Meno a priezviskoObecVek
1Ondrej SmrtíkPovažská Bystrica23
2Martin RiljakHorná Maríková29
3Valentín MikoUdiča30
4Jozef HojdíkPapradno23

Zdroje:

1.) V. FERKO, Krvavý Kragujevac: Ročenka odbojárov ‘89
2.) https://www.aktuality.sk/clanok/596534/pred-sto-rokmi-sa-vzburili-slovenski-vojaci-v-kragujevci-44-ich-popravili/
3.) https://dennikn.sk/blog/1149252/krvava-drama-v-kragujevci-pred-100-rokmi/
4.) https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/471756-trestom-za-zivelnu-vzburu-slovakov-v-kragujevaci-bolo-44-poprav/
5.) http://www.vhu.sk/vzbura-slovenskych-vojakov-v-kragujevci-100-vyrocie/
6.) https://www.velkavojna.sk/articles.php?article_id=5

Návrat hore