Na Silvestra roku 1912 sa Štefánii a Eduardovi Lečkovcom narodil syn Ladislav. Bol zo všetkých detí najvyšší a najmužnejší. Keď Lečkovci odišli do Harmanca, Ladislav ostal u starého otca Jozefa Blahúta, niekdajšieho richtára Považskej Bystrice. Choval holuby a rôzne iné zvieratá. Mal napríklad aj skrotenú veveričku.
Jozef Blahút, čo by richtár, bol povinný sa postarať o vojnových vyslúžilcov a invalidov z prvej svetovej vojny. Ladislav videl túto veľkú biedu a vtedy začal uvažovať politicky a spolu so svojimi kamarátmi založil v Považskej Bystrici Komunistickú stranu.
ŽIVOT PRED VOJNOU
Ladislav Lečko sa vyučil u svojich strýkov Lečkovcov za obchodníka, ale títo ho prepustili, lebo rozdával zadarmo chudobným základné potraviny.
„Moja mama si s Lackom veľmi dobre rozumela. Požičiaval jej knihy a ona súhlasila s jeho politickými názormi, nie však verejne, lebo politické názory môjho otca (pozn.: brata Ladislava Lečka) boli úplne odlišné.“ – doplnila pani Tereza Rosinová.
Ladislav bol najvyšší a najkrajší z Lečkovskej rodiny. Bol aj veľmi spoločenský, vedel sa ohromne zabávať. Jeden krát sa stalo, že boli Lečkovci na Dráhach. Vtedy tam stála iba búda, do ktorej sa schovali pred obrovskou búrkou a dažďom. Ladislav mal prísť neskôr. Po ceste na dráhy išiel okolo zábavného parku v Abázii. V parku neboli žiadni návštevníci iba muzikanti, cigáni. Laco ich zavolal, aby išli sním a tak na Dráhy dorazil aj s cigánskou kapelou a zabávali sa do rána.
OBDOBIE VOJNY
Za Slovenského štátu, počas vojny, bol Ladislav Lečko prenasledovaný. Stal sa tajomníkom KSS v Žilinskom kraji a musel sa skrývať.
„Moja mama spomínala, že keď dávala šiť môjmu otcovi zimný kabát, zároveň dala ušiť kabát aj Lackovi. Poslali mu ho po nejakých súdruhoch. Kabát nikdy nedostal, ale tešil sa , že predsa niekomu poslúžil.“ – spomína pani Rosinová.
Nakoniec ho chytili a zavreli s ďalšími komunistami v Nitre. Tam ho už mohla rodina navštevovať a mohli si taktiež vymieňať listy. Jeden list, ktorý písal bratovi sa zachoval dodnes. Odpovedá v ňom na bratovu otázku, či je možné, aby sa zmierili Moskva s Rímom. Odpovedal, že nie, to je ako keby sme chceli zlúčiť oheň s vodou.
Vo väzení Ladislav čítal Sovietskú ústavu a iné komunistické knihy. Nikdy nezabudol pozdravovať aj svojich kamarátov.
Začiatkom roku 1945, keď sa už chýlilo ku koncu vojny, väzňov previezli do Bratislavy. Tam žili celkom voľne, pracovali v knižnici. Keď ho prišiel navštíviť brat s manželkou prezradil im, že sa pripravuje útek. Útek organizoval Viliam Široký, (ktorý bol neskôr predsedom vlády), Ďuriš (neskorší minister poľnohospodárstva), Benada a ďalší.
SMRŤ
Vo februári 1945 naložili väzňov na nákladné autá a mali ich odviezť do koncetračného tábora Mauthausen. Nákladné auto so širokým, Benadom, Ďurišom a niektorými ďalšími sa stratilo a v kolóne do Mauthausenu už nebolo. Bol to pravdepodobne ten pripravovaný útek, ale len pre niektorých.
Pri rakúskej dedine Melk kolónu začali ostreľovať americké lietadlá, ktoré si ju zrejme pomýlili s Nemcami. Mnoho mužov tam zahynulo a medzi nimi aj Ladislav Lečko. Mal vtedy 31 rokov. Jeden účastník tohoto odsunu v rozhlase spomínal, že bol vedľa Laca Lečku, ktorého zasiahla strela do brucha. Držal si črevá rukami pred sebou a prosil ho, aby ho zabil.
Ladislav, skôr než odišiel do ilegality, sa chcel oženiť a zobrať si úradníčku na obecnom Úrade – Marienku. Keďže bol ateista, ohlášky boli vyvesené na obecnom úrade avšak sobáš sa nekonal. Po vojne sa prihlásila nejaká úplne iná osoba a tvrdila, že Lečko si ju chcel zobrať za ženu a z toho dôvodu vymáhala od štátu nejakú podporu.
„Moja stará mama dostala po synovi odškodné – trafiku, v ktorej potom predávali Čiernikovci. Starú mamu bol navštíviť minister Ďuriš a na MDŽ jej posielal bomboniéry, ale stará mama za to nebula vďačná, povedala mu, že Lacka mohli radšej zachrániť.“
Ladislav Lečko je pochovaný v Slávičom údolí v Bratislave, spolu s ostatnými zavraždenými. V Považskej Bystrici na Okresnom výbore KSS bola jeho busta až do revolúcie v roku 1989.
Zdroj:
Zo spomienok Terézie Rosinovej, rodenej Lečkovej – netere Ladislava Lečka. Zapísal Laco Makay.
