Tento rok si pripomíname 100. výročie vzniku Československej republiky, ktoré väčšina obyvateľov privítala, no nie všetko prebiehalo úplne hladko. Po rozpade Rakúsko-Uhorka došlo na viacerých miestach ku kolapsu verejného poriadku. Výnimkou nebola ani Považská Bystrica. Bystričanom robilo najväčšie starosti rabovanie, ktoré bolo naozaj obrovským problémom o čom svedčí aj fakt, že podnikatelia v meste sa ešte dlhé roky sťažovali na to, že neboli za rok 1918 nikdy poriadne odškodnení. Rabovanie iniciovala skupina pozostávajúca prevažne z vojakov vracajúcich sa nekontrolovane z frontu. Mnohí z nich boli pod vplyvom boľševických teórií, s ktorými prišli do styku na fronte. Dopĺňala ich skupinka miestnych obyvateľov a obyvateľov okolitých dedín, ktorí sa každý deň snažili dostať do Považskej Bystrice a rabovať, vo veľkej väčšine, židovské obchody. Na ich čele stali dvaja muži – Karol Valentíny a Pavel Kukos.
Nechýbala im odvaha ani zbrane. Ozbrojení revolvermi odzbrojili žandárov, obsadili poštu so železničnou stanicou a v hostinci Na mýte si zriadili kanceláriu odkiaľ chceli riadiť mesto. Onedlho sa stali postrachom Považskobystričanov. Vyrabovali všetkých bohatších obchodníkov a remeselníkov, alebo im museli bohato zaplatiť. Neskôr si trúfli aj na úradníkov a roľníkov no a nakoniec vyrabovali Podhradský kaštieľ a Schaibnerov majer. Keď už bolo vyčíňanie bandy neúnosné, rozhodli sa postaviť Bystričania na odpor. Spomedzi seba vybrali stotníka v zálohe Teodora Paulíka a tajne ho poverili, aby odišiel do Trenčína získať zbrane. Následne obyvatelia vyhlásili v obci stanné právo, s tým, že popravia každého, koho prichytia pri rabovaní. Vytvorili tiež Národnú gardu o sile približne šesťdesiat mužov, ktorá mala chrániť mesto pred rabovaním. Národná garda okamžite zasiahla proti rabujúcim občanom, ktorí zrovna rabovali Munkov obchod so železom pod Valentínyho vedením. Člen Gardy Jozef Šurman najskôr vylákal Kukosa do hostinca U Kleina na pohárik. Tam sa strhla prestrelka a Šurman Kukosa zastrelil. Neskôr jeho bezvládne telo zakopali na dvore hostinca. Potom sa pobrali do Munkovho obchodu. S členmi gardy vystrelili pár rán a dedinčania sa rozpŕchli. Valentíny sa vyhrážal Šurmannovi, že ho zabije no členovia gardy nelenili a Valentíniho zatkli.
Proti zvyšku rabujúcich zakročila čata vedená Lovíškom. Marikovci rabovali obchod u Büchlera, keď po nich začali členovia gardy strieľať. Tí sa v strachu o svoj život náhle rozpŕchli a všetky nakradnuté veci cestou pozahadzovali. Po tejto príučke sa nastolil v Považskej Bystrici opäť poriadok. Ostala však otázka, čo s Valentínym. Niektorí obyvatelia ho chceli súdiť hneď priamo na mieste, no nakoniec sa ho rozhodli odviesť do Trenčína pred súd. Transport prebehol vlakom a dobrovoľne sa k nemu prihlásili Jozef Šurman a František Demáček. Valentíny sa pokúsil medzi Ilavou a Dubnicou nad Váhom utiecť. Vyskočil z vlaku no pohotový Demáček mu jediným dobre miereným výstrelom zasadil smrteľnú ranu. Pokoj v meste narušil ešte na krátko príchod maďarských vojakov, ktorí prišli do mesta na príkaz z Budapešti zabezpečiť poriadok, keďže o Slovensko sa vtedy ešte bojovalo. Vojakov bolo medzi 20-30 a keď zbadali všade ozbrojených ľudí, iba bezbranne postávali na námestí. Situáciu vyriešil Teodor Novohradský, ktorý k vojakom prišiel a v mene všetkých Považskobystričanov ich vyzval, aby opustili mesto, pretože zvesti o vzniku Československa sa už dostali aj do Bystrice. Niet sa čomu diviť, že sa maďarskí vojaci pri pohľade na množstvo ozbrojených členov Národnej gardy urýchlene stiahli a z mesta odišli. V januári 1919 prišli do Považskej Bystrice českí vojaci a mesto sa definitívne stalo súčasťou ČSR. Národná garda poslušne odovzdala zbrane. Ukázalo sa však, že spolupráca poriadkumilovných ozbrojených občanov dokáže chrániť životy a majetky nevinných rovnako efektívne ako štátna moc.
Zdroje:
1.) Aktuality.sk; Chvála ozbrojeným Považskobystričanom
2.) KORTMAN B.; Považská Bystrica, Z dejín mesta; časť. JANAS. K.: Považská Bystrica v rokoch 1918 – 1945, Knižné centrum Žilina, 2006; ISBN 80-8064-244-3
