Len stará povesť, čo si medzi sebou potichúčky šepkajú Považskobystričania, pripomína, že okolo kostola bol kedysi cintorín.

Uprostred cintorína stáli štyri kamenné kríže s menami – Anna Zunová, Cyril Zuna, Zuzana Zunová a Matúš Zuna.

Každého, kto sa pri tých krížoch zastavil, zaujal rok tu ležiacich nebožtíkov, pretože bol rovnaký.

Po večernej svätej omši chodievala zapaľovať sviečky, odriekať modlitby a kropiť hroby horúcimi slzami vetchá starena. Bola to matka Zuzany. Len ona vedela, čo sa stalo s rodinou Zunovcov.

Raz, na Sviatok Dušičiek, to veľké tajomstvo nevydržala, začala sa hádzať na hroby a vykrikovať: „Ja som ich všetkých zabila, nech ma Pán Boh potrestá!“
„Čo si im urobila?“, pýtali sa ľudia, keď sa zbehli okolo.

* * *

          Zuzanka bola najkrajšie dievča v meste. A nielen najkrajšia, ale aj veľmi bohatá. Jej otec bol najväčší garbiar na celom Považí a ona jeho jediná dcéra. Veru sa nikto nedivil, že sa okolo Zuzanky krútili všetci považskobystrickí mládenci – bohatí i chudobní. Bohatí si chceli zväčšiť svoje majetky a chudobní prísť ku krajcu chleba. Ona však mala oči len pre jedného jediného – Cyrila Zunu, mlynárovho syna.

          Starý mlynár bol veľký držgroš. Čo akú zlatku ušetril, hneď roľu kúpil. Hovorilo sa, že má viac polí ako sám pán z kaštieľa. Keď sa dozvedel, že Zuzanka na Cyrila hľadí, bolo mu to po vôli, lebo si predstavil, ako svoje bohatstvo s garbiarovým spojí, a tak svoje pozemky o ďalšie rozmnoží.

          Netrvalo dlho a Zuzanka prišla za nevestu do mlyna. Tu jej mlynár povedal: „Keď som ovdovel, musel som nájsť slúžku. Teraz, keď si prišla do mlyna ty, prepustil som ju. Tvoje veno sa nebude míňať na hlúposti. Na Lánoch predávajú Gašparovci roľu, kúpime ju.“

          Zuzanke sa to nepáčilo, ale čo mala robiť, keď proti tomuto rozhodnutiu Cyril nepovedal ani slovíčko. So slzami v očiach sa pustila do roboty. Veď roboty bolo neúrekom – kravy podojiť, hydinu nakŕmiť, dom obriadiť, navariť, vodu nanosiť a ešte i na pole s motykou ísť.

          Do roka sa mladým manželom narodila dcérka Anička. S príchodom dieťaťa na svet pribudlo i roboty. Zuzanka to nestíhala, lebo sa bolo treba i okolo dcérky vrtieť. Jedného dňa pri večeri povedala starému Zunovi: „Treba najať sluhov, lebo sa na gazdovstve i mlyne zodrieme.“ Mlynár nechcel o tom ani počuť. „Keď nesúhlasíte, vyplaťte Cyrila, ja si vezmem svoju roľu a založíme si vlastné gazdovstvo,“ bojovala Zuzanka o svoje právo.
„Všetko bude vaše, ale až keď zomriem. Vyčkajte času ako hus klasu,“ povedal mlynár.

          Zuzanka sa rozplakala, zobrala malú Aničku a odišla k rodičom.

          „Vieš dcéra moja,“ povedala garbiarka, „starý mlynár má tvrdý koreň. Skôr vy mladí zomriete, ako sa dedičstva dočkáte. Tu nepomôže nič, iba ak…“. Zamyslela sa: „Od starej matere som počula, že ak sa chceme vydriducha zbaviť, treba zaň štyri čierne omše ako za mŕtveho do kríža na všetky svetové strany v štyroch rôznych kostoloch v ten istý deň a v tú istú hodinu odslúžiť, a keď sa tak stane, vydriduch do roka zomrie.“

          Zuzanka sa odela do čiernych šiat, urobila smutnú tvár a v štyroch vzdialených kostoloch dala, ako za mŕtveho svokra Matúša, čierne omše slúžiť.

          Ešte neprekročila ani prah rodného domu, keď začula plač svojho dievčatka. Bolo horúce ako oheň a do troch týždňov na záškrt zomrelo. Zuzanka sa po smrti Aničky vrátila k manželovi do mlyna. Ten ju utešoval, aby neplakala, že sú ešte mladí a budú mať ďalšie dieťa, veľa detí, veď sa veľmi ľúbia.

          Neprešli ani tri mesiace, keď sa splašili kone, voz sa prevrátil a pod ním dodýchal Zuzankin milovaný muž Cyril. Zuzanka sa veľmi trápila a bedákala, ale si neuvedomila, že pomsta, ktorú svokrovi na radu mamky prichystala, sa obrátila proti nej samotnej. O mesiac jej puklo srdce od žiaľu za dcérkou i za manželom, ale najmä od hnevu, že svokor ešte žije.

          A keď sa rok s rokom stretol, zomrel i starý mlynár Matúš. Gazdovia si prišli dať do mlyna zrno na múku zomlieť a mlynára nikde. Hľadali ho po mlyne i po celom dome. Našli ho v jeho posteli studeného a celého modrého. Na cintoríne pribudol k trom kamenným krížom štvrtý,

* * *

          „Dala si zlú radu svojej dcére. Či nevieš, že zlo sa vždy vráti k tomu od koho pochádza?“ dohovárali garbiarke prítomní pri štyroch krížoch.
„Ľudská chamtivosť, lakomosť a zloba nepoznajú hraníc. Urazila si Pána Boha a Boh ťa potrestal.“

          Ani po smrti nenašla stará garbiarka pokoj. Na cintoríne pri kostole bolo často vídať čiernu postavu, ako zapaľuje sviece a vzlyká pri štyroch krížoch.

          Vtedy sa okoloidúci prežehnali a povedali: „Pán Boh s nami a zlé preč!“

S osobným zvolením pani autorky Ľudmily Ješkovej.

V týchto miestach sa nachádzal starý cintorín pri kostole.