Za dávnych čias žili aj v našich krajoch osamelí pustovníci. Svätí muži, ktorí svoj život venovali modlitbe, pôstu a meditácii. Najznámejšími sa stali svätí Andrej Svorad a Benedikt (Beňadik), ktorí pustovníčili na nitrianskom Zobore a na Skalke pri Trenčíne.

O pustovníkoch, ktorí žili na mieste, kde stojí na kopci nad Považskou Bystricou v tôni storočných líp Kaplnka svätej Heleny, na dnešnom sídlisku Rozkvet, si rozprávali starí Bystričania túto povesť:

          „Cink — cink — cink. Cink — cink — cink“, rozliehal sa smutný hlas umieračika po celej Považskej Bystrici. Znel veľmi často. V meste už niekoľko rokov zúril mor. Kto si večer ľahol, nevedel, či sa rána dožije. Mor kosil rovnako bohatých i chudobných, mladých i starých. Tentokrát oznamoval umieračik smrť pani richtárky. Richtár Ján kľačal pri posteli, kde práve skonala, držal ju za ešte teplú ruku a vzlykal: „Anna moja, Anna, neopúšťaj ma, ako si poradím s naším malým J aníčkom?“

Do izby potichučky prišli susedia, zažali sviece, utešovali richtára a ponúkali pomoc. On však nevstal od postele. Držal ruku svojej Anny a vzlykal naďalej. Vtom pribehol ako víchor richtárov sluha: „Do Bystrice prišli traja pustovníci,“ oznamoval, „pochádzajú z Itálie, putujú po rôznych krajinách a majú so sebou krásny obraz svätej Heleny.“

„Nechcem nič počuť,“ povedal richtár. „Čo ma po pustovníkoch. Nikto mi nevráti moju drahú Annu.“

Malý Janíčko, ktorý dosiaľ spinkal v drevenej kolíske a ani netušil o smrti svojej matky, sa usedavo rozplakal. Jedna zo susediek ho vzala na ruky a dlaňou mu utrela slzičky: „Pán richtár, pán richtár, Janíčko je veľmi horúci!“ — zakričala. Richtár spozornel. Vstal od postele svojej mŕtvej ženy a ticho povedal: „Zavolajte pustovníkov.“

Za pomoci Považskobystričanov si postavili chatrč na kopci nad mestom a zavesili do nej obraz svätej Heleny. Okolo chatrče sa zhromaždilo veľa ľudí. Prišiel i richtár a na rukách doniesol svojho chorého synčeka. Pustovníci sa začali modliť so zhromaždenými, aby skrze svätú Helenu vyprosili od Pána Boha uzdravenie malého Janíčka. V modlitbách zotrvali celú noc. Keď sa začali zapaľovať ranné zore, chlapčekovi ustali horúčky a začal sa radostne usmievať. „Zázrak, zázrak!“ — kričali ľudia.

Od toho dňa, keď niekto ochorel, doniesli ho pred pustovňu a tam zotrvali v modlitbách, kým sa neuzdravil. Tak to trvalo celý rok. Na sviatok svätej Heleny všetci ďakovali Pánu Bohu, že zostali živí a že mor prestal. Zbožný ľud, panstvo i mesto na znak vďaky a úcty postavili pri pustovníckej chatrči krásnu kaplnku a zasvätili ju svätej Helene. Pustovníci ešte dlhý čas žili pri kaplnke a ľuďom z celého Považia milosť Božiu skrze svätú Helenu vyprosovali.

S osobným zvolením autorky, pani Ľudmily Ješkovej.