Alexander Pongrác

od

Národný a kultúrny pracovník Alexander Pongrác, rodák z Horného Vadičova (4. 1. 1808). Pochádzal z rodu Pankrácovcov, ktorí ešte v 13. storočí získali majetok na Liptove. Z „hostí“ českého pôvodu boli povýšení medzi krajinskú šľachtu – v 15. storočí s predikátom „z Ondrašovej“ a neskôr „z Liptovského Mikuláša“.

Jedného z jeho predkov prijal významný uhorský šľachtic Ján Huňady za adoptívneho brata, ktorý sa stal kapitánom Považia a liptovským županom a ako majiteľ viacerých hradných panstiev a drobnejších majetkov na celom severozápadnom Slovensku stal sa najaktívnejším exponentom protihabsburskej šľachtickej väčšiny Uhorska. Viacerí príslušníci rodu sa v 17. – 18. storočí zúčastnili na slovenskom národnom pohybe.

Najdlhšie pôsobiaci duchovný v Považskej Bystrici

Alexander, pochádzajúci z „vadičovskej“, zemianskej časti rodu, hneď po absolvovaní teologických štúdií v staroslávnej Nitre pôsobil v duchovnej správe v Považskej Bystrici. Po bernolákovcoch Martinovi Hazuchovi a Jozefovi Bobšíkovi štyridsaťsedem rokov (najdlhšie) spravoval túto rozsiahlu farnosť s filiálkami: roku 1832 tu nastúpil ako kaplán, roku 1833 sa stáva farárom, od roku 1860 dištriktuálny dekan.

Pri všetkých významných krokoch matičných rokov našej histórie stretávame sa s jeho menom a prácou v prospech národa a ľudu, ku ktorému sa vedome hlásil, bolo naplnené takmer polstoročie jeho účinkovania v mestečku pod Manínom, kde i zomrel (30. 1. 1880) a bol pochovaný.

Stretnutie národovcov

Po revolúcii rokov meruôsmych, keď v slovenskom národe zavládlo sklamanie, zišli sa 6. – 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine národovci z celého Slovenska. Päťtisícové zhromaždenie prijalo tu s jasotom národný program, ktorého osnovateľom bol jeden z iniciátorov liptovskosvätomikulášskych Žiadostí Š. M. Daxner.

Pongrác takto oslovil prítomných:

„Aby sme teda práva svoje národné v Uhorsku, nie síce mečom, ale len perom vybojovať si mohli a národ slovenský nie ako otrocký, ale ako rovnoprávny, občiansky – ktorý Maďarom žiadnu poddanosť nikdy neprisahal, ale práva svoje národné rovno s Maďarmi cestou spravedlnosti si háji – slušné bude, aby žiadosti naše spravodlivé snemu terajšiemu uhorskému úctivo sa predniesli.

Blahobyt vlasti našej občiahnuť nemôže sa zatiaľ, dokiaľ žiadosti tieto Slovákov v Uhorsku spravodlivé skrze snem krajinský zákonite prisúdené nám nebudú. Akže ich ale snem krajinský vyslyší a my národné práva svoje cestou zákonov krajinských si vydobudneme, tak aj sláva a blahobyt, láska a bratstvo znova sa nám navráti. Tak potom ten spotupený národ slaviansky vo vlasti našej Uhorskej dlhé ešte letá kvitnúť môže!“

Snem ale vôbec nepomýšľal dať Slovákom ich prirodzené práva, a tak delegácia vedená biskupom Štefanom Moysesom predložila upravené Memorandum v decembri 1861 vo Viedni cisárovi Františkovi Jozefovi I. Požiadavky však, s výnimkou založenia Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií, neprijali ani tu…

Stretnutie s cisárom

„Považskobystričan“ sa ale s monarchom stretol už predtým – roku 1852. Bolesti revolúcie 1848-49 mala totiž zahladiť a cisárovu popularitu pozdvihnúť aj jeho veľká okružná cesta po Uhorsku a Sedmohradsku, ktorú, s kratšou prestávkou , vykonal v lete tohože roku:

„Na hraniciach Turčianskej a Trenčianskej stolice očakával cisársky sprievod trenčiansky župan a úradníci Žilinského okresu. V Žiline vítali panovníka po slovensky, on odpovedal tiež po slovensky. Potom cez Predmier a Považskú Bystricu docestoval až do Trenčína. Aj tu mu bolo predstavené katolícke a evanjelické duchovenstvo a úradníci. František Jozef I. sa najmä duchovných spýtal“jsau-li wšetci Slowáci“ a oni odpovedali dôrazne „áno-wšetci“!

V Považskej Bystrici ho privítali predstavitelia mesta a občania, ktorí sa dobre zabávali: všetko sa nieslo v slovenskom duchu. Keď cisár vystúpil zo svojho koča, bol prekvapený, že všade vyseli len cisárske zástavy, ani jedna maďarská. O to sa zaslúžil miestny farár, horlivý slovenský národovec Alexander Pongrác…“

On sa stal aj členom matičného Výboru a podporoval kláštorské patronátne gymnázium. Bol popredným členom Spolku sv. Vojtecha, kde zastával funkciu jeho konateľa v považskobystrickom dekanáte.

Každá šľachetná vec je však spojená s obeťami a námahami: „Knihou a novinami sa poučuje ľud…“, presviedčali a oduševňovali otcovia národa, a tak snahy Slovenského učeného tovarišstva z konca 18. storočia a Spolku na vydávanie dobrých a lacných kníh pre katolícky ľud (neskôr spolok sv. Štefana) z polovice 19. storočia vedú k myšlienke založenia „spolku svätovojtešského“ a v jeho 60-člennom Výbore pracuje tiež Alexander Pongrác. Článkami a regionálnou tematikou prispieval v 60. rokoch storočia do časopisov Cyril a Method, Pešťbudínske vedomosti a do Slovenských novín. Prezentoval v nich snahy slovenského obyvateľstva o spravodlivé riešenie národnostných a sociálnych práv: Túženie národnej spravedlnosti okolia považskobystrického (1861).

Autor: Mgr. Jozef Borčányi
Zodpovedný redaktor: Ľudmila Ješková
Názov: ALEXANDER PONGRÁC 1808 – 1880 – 2008 – 2010
Vydavateľ: MO MS a ZŠ sv. Augustína Považská Bystrica

Zaujímavosť:

 

Alexander Pongrác nemá ani len pamätnú tabuľu, nehovoriac o buste či pomníku. Dokonca nie je ani identifikovaný jeho hrob na mestskom cintoríne v Považskej Bystrici.
Nitriansky kanonik, rodák z Milochova Mons. ThDr. Ladislav Belás dodáva: „Asi v roku 1950 som jeho hrob našiel. Iróniou bolo, že ten, ktorý bránil slovenskú vec, na náhrobnom kríži mal maďarský nápis!“

V novembri 2006 bol slávnostne odhalený a posvätený aspoň jeho symbolický hrob na starom cintoríne v Považskej Bystrici.

 

Na fotke:

zadný rad: Št. Hyroš, Viliam Paulíny, Ľ. Turzo, Peter Makovický, A. Androvič, M. Mudroň, S. Pálka ml.
predný rad: Št. Závodník, J. M. Hurban, A. Pongrác, Št. M. Daxner, J. Francisci, Ján Palárik, Ján Gotčár, M. Keller, Jur. Holček

podpor_nas_web