Som svedkom tohto príbehu, ktorý je dedičstvom spomienok na štyridsiate, päťdesiate a začiatok šesťdesiatych rokov 20. storočia. Prežíval som ho ako dieťa, spoznávaním človeka odlišného od iných výzorom, správaním sa a oblečením. Aj ako dospievajúceho ma zaujal, keď už som vedel, že bol liečený v psychiatrickej liečebni s diagnózou duševnej choroby, ktorá nie je len prechodná, s dodatkom: nie je agresívny a nie je nebezpečný pre okolie.
Volá sa Ondrej a pochádza z neďalekej dedinky,“ stručne mi ako dieťaťu odpovedal otec na zvedavé otázky, keď som hovoril, že na ulici som videl „veľkú sirotu“, ktorú nikto nemá rád a asi ani on nemá nikoho rád. V detskom mozočku bola medzera o žobrákovi.
„Prečo si myslíš, že je sirota?“ pýtala sa mamička, ktorá ako vždy prevzala dialóg k mojim otázkam. Bola trpezlivejšia.
„Keď on je taký… Aj bosý, topánky má prehodené cez plece a má oblečené dva kabáty, ale nezapnuté, a brucho holé… Je zarastený a na hlave má dva klobúky. A obhrýza si nechty“, dodal som ako predpokladanú výčitku, vyrozprávaním toho, čo sa pozorovaním zavŕtalo do môjho začínajúceho sa života. Po čase som pokračoval tým nepríjemným zistením, ako sa mu chalani vysmievali a hádzali do Ondreja kamene.
„A čo on, tiež hádzal kamene, alebo utekal?“ pýtala sa mamička.
„Ondrej im hovoril, aby mu dali pokoj, aby ho nehnevali a bežali k materiam (…), aj on hádzal (…) Hodil kameň. Bál som sa ho.“ Bolo na mne vidieť, ako tento dej z ulice narušil moju bezstarostnú každodennosť. Počas večere som premýšľal, kde Ondrej bude jesť, či kamene mu neublížili, (…) ako by mu bolo dobre, keby mal krídla a mohol uletieť.
Po večeri mal som ďalšie otázky, ale mamičku zaujalo, či som videl, že Ondrej do chlapca hodil kameň. Prevzala moju terminológiu, pretože tí, ktorí hádzali, boli „chalani“ a ten, do ktorého Ondrej hodil kameň, bol „chlapec“. Detské rozlíšenie medzi dobrom a zlom.
„Videl som, hodil kameň!“ ubezpečoval som aj sám seba.
„Synček, videl si, aj nevidel, pretože Ondrej hodil, aj nehodil.“ – znela odpoveď, ktorú som pochopil až po vysvetlení, že Ondrej, keď už nevie, ako sa má brániť, zohne sa, akože po kameň, a kameň akože hodí. V skutočnosti nijaký kameň nezdvihne, ani nehodí. Aspoň nie v Bystrici.
„Keď budeš väčší, pochopíš,“ pokračovala mamička. „Pochopíš, prečo on, ktorý má viac sily ako všetci chalani dohromady, len ustupuje. Je to žobrák, nešťastný človek, ktorý dnes možno nejedol, nevie, kde skloní hlavu, nemá posteľ pripravenú na spanie. Keď ho niekde uvidíš, pozoruj ho, ako pekne poďakuje, keď mu niečo dajú. Najviac mu ubližujú staršie deti, ktoré ani nevedia, že vlastne ubližujú. Vidia staršieho, nemotorného, ktorý ani bežať nemôže, preto sa chalani cítia silnejší. Hodia kameň a ujdú. Aj dospelí si ho doberajú, aby sa na ňom smiali.“
Pridala spomienku:
„Bola som s tebou, keď si bol menší, išli sme okolo sochy Štefánika pred mostom na Orlové. Tam mali zastávku autobusy, ktoré vozili robotníkov z fabriky. V jedno odpoludnie bol tam aj Ondrej. Mládenec si ho doberal, vraj, či kameňom prehodí Štefánikovu sochu. Ak áno, dostane desať korún. Ondrej nechcel, mladíkovi povedal, aby peniaze dal materi, aspoň ho pochváli, že vychovala dobrého chasníka. Pridali sa aj ďalší, čakajúci na autobus, vraj, či to dokáže. Dlho hľadali kameň. Našiel, zaklonil sa a – sochu hravo kameňom prehodil! Zaznel potlesk. Bol to pre neho, možno, jediný potlesk v živote. On sa ani len neusmial. Nikdy sa neusmieval… Snáď pre to, že nemal sa s kým podeliť o šťastie, tak ako sa nemal s kým podeliť o bolesť…“
Chodil po okolitých dedinách, od Dubnice po Hričov. Dvakrát v roku takto putujúc uzavrel okruh a prišiel do Považskej Bystrice. Všade ho poznali a on poznal takmer každú chalupu a domácich. Vedel, kde mu čo dajú, od žbrndy cez šálku mlieka až po polievku, občas i slaninu alebo klobásu. Nech prišiel do ktorejkoľvek domácnosti, jeho pozdrav bol „Pochválem buc Jéžiš Kristus!“ a keď odchádzal, po niekoľkonásobnom poďakovaní sa lúčil: „Spánombohom sa mávajce!“ Nikde nič neukradol, naopak, keď dostal nocľah v humne, kde znášali sliepky vajcia, pozbieral ich a zaniesol gazdinej. Takí gazdovia ho nechávali, za bežné práce pri dobytku, prezimovať v humne alebo v maštali. Nevadilo mu. Bál sa len býkov a psov. Túlavých psov. Nejeden ho pohrýzol. Nohy mal zjazvené, boleli ho najmä pred dažďom. Dážď cítil na tri dni dopredu a nemýlil sa.
Obyvateľov dedín si získal aj tým, že pri drevených krížoch v dedine, pred alebo za dedinou, pozametal, vyčistil, a keď sa už lúčne kvietky nadýmali vôňou a krásou, natrhal ich a položil ku krížu. Nedal ich do vázičky, pretože „už aj tak neožijú“. (…)
Prešiel nejaký rok. Ondreja som videl na námestí v Bystrici v rozhovore s mužom biedne oblečeným. Podišiel som bližšie, chcel som mu dať nejakú korunu. Postál som a počúval rozhovor. Ondrej, ako vždy, hovoril pomaly, zreteľne, račkujúc, až by mu to Francúzi závideli:
„Teda, vy ste na Orave vyhoreli. Celá chalupa. Zapálil blesk. Ja sa bleskov bojím“, prežehnal sa. Dal si z hlavy dolu oba klobúky, jeden vytiahol z druhého, vybral medzi nimi uložené peniaze, odčítal desať korún a podal vyhorelcovi: „Máličko, ale vďačne. Pre vaše dietky, aby nemuseli chodiť po žobraní.“
V priebehu päťdesiatych rokov minulého storočia boli žobráci umiestňovaní do ústavov a domovov dôchodcov. Autor tejto spomienky – „pravdy“ ako začínajúci sudca išiel vypočúvať invalida, ktorý bol umiestnený v takom domove dôchodcov v istej dedine. Svedecká výpoveď. Niečo ohľadne vecí patriacich do dedičstva. Pri vstupe do zariadenia ohlásil účel svojej návštevy nad stolom sklonenému vrátnikovi, spoznajúc v ňom žobráka Ondreja Žídeka:
A až keď som ho pozdravil slovami „Dobrá deň, Ondrej!“ odpovedal: „Pánboh daj dobrý deň, pán sudca.“ Poznal ma bez toho, aby nadvihol hlavu. Zapamätal si môj hlas, zapamätal si ma.
„Ráčia vedieť, mne Pánbožko zobral rozum, ale pre prípad, žeby som oslepol, dal mi iné. Stačí mi raz počuť, a viem, kto je pri mne. Tak, vy idete za tým invalidom. Je to chudák. Potrestala ho Kristova ruka za tú jeho ruku, ráčia oni vedieť. On je z Bystrice. Keď bol chaseň, pral do mňa skálie zo Šibeničného vŕška, až ma trafil. Tu, pod oko. Práve som čistil kríž, ten, čo je pod vŕškom. Ak tam ešte je… No, a teraz ja mu nosím jedenie na izbu, aj odnášam. To je on, na druhej posteli.“
Po chvíľočke svojej úvahy dokončil:
„Už musím ísť, čakám návštevu. Príde brat. Je dochtor, primár v Bratislave. Možno dovezie aj sestru. Tá je profesorka, len ja som im robil hanbu.“ Posmutnel. Hlavu sklonil ešte hlbšie. Slzy utajil. Úradnú vec som vybavil, odchádzal som. Blížilo sa k jedenástej hodine. Ondrej sedel na lavičke sám.
„Ešte neprišli?“ spýtal som sa. Záporne pokrútil hlavou. Začali sme sa rozprávať a medzi rečou vyzvedám, prečo nosil dva kabáty, keď mal brucho, zvyčajne, obnažené. Odpovedal po zadumaní:
„Ráčia oni vedieť, asi nevideli, že len málokedy som mal tie isté kabáty. Jeden bol môj, ale ten druhý…, ten druhý som nosil pre žobráka, ktorého by som stretol a bola by mu zima. Ten druhý kabát som nenosil pre seba…, teda už vedia…“
Nezmohol som sa na slovo. Žobrák nosil na sebe nádej pre niekoho neznámeho, ktorý by potreboval pomoc. On, Ondrej, ktorý nepoznal pozemskú radosť, mal pre iných miestečko lásky. On, ktorý nikdy nehovoril o svojich túžbach, pamätal na iných. Pamätal na blížneho vo svojom ľudskom cite, v túlavých mlákavách, ktoré mu život nadelil…
Odišiel do zabudnutia po tom, čo po dedinách zanechal toľko ľudskosti z celoživotného túlania sa. On, žobrák, za ktorého sa nikdy nepovažoval. Bol výnimočne slušný človek, ktorý dal pokoj každému, kto mu dal pokoj.
Zdroj:
Otto Gáťa: Plevnícke povesti, povrávky, pravdy. 2010. Uverejnil tak ako čítate Jozef Borčányi v knihe Katolíckym perom spod Manína. ISBN: 978-80-89828-08-1.
SPOMIENKY INÝCH POVAŽSKOBYSTRIČANOV:
– Ondrej Žídek, kotuľa, zabil nám kocúra… takto sa mu vysmievali deti. Chodil od domu k domu, a kde mu nedali jesť mäso, ohovoril gazdinú po celej dedine. Nevedel povedať r a každému rozprával „tá kuvva /meno/ mi dlal jakúsi kapustu, čo som sa z nej pos…l“. Ale vedel rozprávať pekné a pútavé strašidelné rozprávky. Sedávala som pri ňom na kameni. V bezpečnej vzdialenosti, aby som nedostala vši, lebo by bola asi doma bitka. U susedov na dvore občas aj prespal. Nosieval cez plece prehodené bagandže, ale bol vždy bosý a pod pazuchou mával košeľu, ktorú nikdy neobliekal. Mával zásadne holé brucho a hubertus. To sú spomienky…
– A moja mama si pamätá, keď išli z Beluše zo školy, sedel pri zástavke a ako deti na neho kričali … Ondrrrej daj krvi a sadla do družstva a on sa im hrozil palicou.
– Ja si veľmi dobre pamätám, keď sedával prostred stanice a robili sme si z neho posmech, ale to sme boli ešte deti a on chudák sa na nás jedoval, ale nikomu neublížil.
